Po veľkom ošiali deväťdesiatich rokov, kedy ľudia, najmä vo Východnej Európe v prevažnej väčšine, pod tlakom klamlivej propagandy šírenej z predajných prostriedkov masovej informácie, verili všetkému čo im tieto na falošnom podnose predkladajú, prichádza vytriezvenie. Ľudia si začínajú uvedomovať reálni svet, reálne možnosti. Začínajú chápať, že nešlo o žiadnu demokraciu, že nešlo o spravodlivosť, ale práve naopak, že to všetko nebolo nič iné ako veľký podvod organizovaný ľuďmi schopnými všetkého. Týmito otázkami vo svojej novej knihe sa zaoberá aj František Nevařil, kapitolu z ktorej vám prinášame.
ZAČNEME S TÝM, ŽE JEDNÝM Z NÁZVOV KAPITALIZMU JE KONZUMNÁ SPOLOČNOSŤ. TO MU AJ CELKOM PRISTANE. OTÁZKOU VŠAK JE „JE KONZUMNÁ“ PRE VŠETKÝCH, ALEBO LEN PRE PRIVILEGOVANÚ MENŠINU, KTORÁ SAMA SEBE HOVORÍ ELITA SPOLOČNOSTI? A AKO VLASTNE TÁTO ELITA VZNIKLA? JEJ ZAČIATKY VZNIKU MUSÍME HĽADAŤ V NAŠEJ PRIVATIZÁCII, KTORÁ V PODSTATE NEBOLA NIČÍM INÝM AKO KLASICKOU AKUMULÁCIOU KAPITÁLU TÝCH, KTORÍ BOLI NIELEN SCHOPNÍ, ALE BOLI SCHOPNÍ VŠETKÉHO. NA TOMTO ZÁKLADE SME V PODSTATE PRIŠLI O OBROVSKÉ MAJETKY VYBUDOVANÉ VLASTNOU PRÁCOU NAŠICH ĽUDÍ V OBDOBÍ SOCIALIZMU A TERAZ MÁME NA KRKU LEN DLHY. A TO EŠTE NEMUSÍ BYŤ VŠETKO, AKO SI NAPRÍKLAD UVEDOMÍME NEUSTÁLE PREDKLADANIE NEHORÁZNYCH POŽIADAVIEK SUDETSKÝCH NEMCOV, ALEBO KATOLÍCKEJ CIRKVI A SAMOZREJME AJ PREHLBOVANIE SA SÚČASNEJ HOSPODÁRSKEJ KRÍZY.
POKIAĽ NÁS PRESVIEDČAJÚ, ŽE U NÁS DOŠLO V POSLEDNÝCH ROKOCH K VÝRAZNÉMU RASTU MATERIÁLNEJ ŽIVOTNEJ ÚROVNE (VÄČŠINY OBYVATEĽSTVA), ALEBO MÔDNE POVEDANÉ, K ZVÝŠENIU „KONZUMU“, TAK MUSÍME JEDNOZNAČNE KONŠTATOVAŤ, ŽE AJ TO JE LEN OBYČAJNÝ PODVOD. LEN ASI 5% NOVO PRIVILEGOVANÝCH OBČANOV NA PREVRATE BOHATO ZAROBILO A PRÁVE TÍTO TVORIA TVRDÉ JADRO MOCI... ĎALŠÍCH ASI 15% ĽUDÍ, HLAVNE Z RADOV PRISLUHOVAČOV VŠETKÉHO DRUHU, SI SVOJU PREDCHÁDZAJÚCU ŽIVOTNÚ ÚROVEŇ ZHRUBA ZACHOVALO. OSTATNÝCH OKOLO 80% PREROBILO, TÍ SÚ NOVÝM REŽIMOM VEĽMI POSTIHNUTÍ... 65% RODÍN MÁ PROBLÉM PREŽIŤ Z PEŇAZÍ, Z TOHO V MIMORIADNE ŤAŽKEJ HMOTNEJ SITUÁCII SA NACHÁDZA AŽ 36% RODÍN. VIAC AKO 800 TISÍC ĽUDÍ V ČECHÁCH ŽIJE PRIAMO V CHUDOBE.
TENTO NEŽIADÚCI VÝVOJ JE SPÔSOBENÝ ZMENOU ŠTRUKTÚR A ROZBIEHAJÚCIMI SA TEMPAMI ROZDIELNYCH PRÍJMOV OBYVATEĽSTVA. PREDOVŠETKÝM RAPÍDNE NARÁSTLI A ĎALEJ RASTÚ PRÍJMY Z MAJETKU (KAPITÁLU, MAJITEĽOV NÁJOMNÝCH DOMOV, RENTIEROV), KTORÉ SA UŽ ROVNAJÚ VIACEJ AKO TRETINE VŠETKÝCH PRACOVNÝCH PRÍJMOV (V MINULOSTI TO BOLI VÝNOSY Z ÚROKOV, Z ÚSPOR OBYVATEĽSTVA). TENTO UKAZOVATEĽ HOVORÍ O TOM, ŽE ČECHY UŽ PRESTALI BYŤ KRAJINOU „PRACUJÚCICH“.
PRIEMERNE HRUBÉ PRACOVNÉ PRÍJMY SÍCE MINIMÁLNE VZRÁSTLI SEDEMNÁSOBNE, PO ZOHĽADNENÍ PODIELU DANÍ Z PRÍJMU A ZÁKONNÉHO POISTENIA VŠAK UŽ IDE LEN O ŠESŤ NÁSOBOK. TO JE ALE V PODSTATE VŠETKO POHLTENÉ INFLÁCIOU, ASPOŇ U TEJ VÄČŠINY, KTORÁ TENTO PRIEMER NEDOSAHUJE A U KTOREJ SA ZÁKONITE MIMORIADNE ZVÝŠILI ZÁKLADNÉ NÁKLADY NA VEDENIE DOMÁCNOSTI SPOJENÍ S CELKOM NEPRIMERANÝM RASTOM CIEN SLUŽIEB SPOJENÝCH S BÝVANÍM (ICH PODIEL PREDTÝM TVORIL ASI 10% A DNES 25 – 30% Z CELKOVÝCH NÁKLADOV). NAVIAC TIETO PRIEMERNÉ PRÍJMY SYÚ PRE VÄČŠINU AJ TAK SKRESĽOVANÉ NADMERNE VYSOKÝMI PRACOVNÝMI PLATMI ZVÝHODNENÝCH MANAŽÉROV A IM PODOBNÝM „PRACUJÚCIM“, TAKŽE NA TÝCH OSTATNÝCH OSTÁVA AJ TAK VEĽMI MÁLO AKO JE TEN PRE NICH NEDOSTUPNÝ PRIEMER.
JEDNODUCHO POVEDANÉ – U 4/5 PRACUJÚCICH SA REÁLNE PRACOVNÉ PRÍJMY OPROTI ROKU 1989 VÔBEC NEZVÝŠILI, AK DOKONCA NIE SÚ NIŽŠIE. PRITOM, ZA TÚ ISTÚ ČASOVÚ DOBU, PO TOM, AKO SA KOMUNISTI DOSTALI K MOCI, ICH DOKÁZALI ZVÝŠIŤ TAKMER TROJNÁSOBNE. NÁŠ ODSTUP VOČI ZÁPADU SA TAKÝMTO SPÔSOBOM EŠTE VIAC ZVYŠUJE. POKIAĽ V MINULOSTI, V ČSSR, SA PRIEMERNÉ MZDY POHYBOVALI NA ÚROVNI 1/3 NSR, TAK DNES JE TO UŽ 1,5%. TRAGICKÉ JE, ŽE AK BY SME CHCELI VÁŽNE USILOVAŤ O ICH VYROVNANIE, TAK SA ZAHRANIČNÍ INVESTORI JEDNODUCHO ZOBERÚ A ODÍDU DO INEJ KRAJINY. TO PRETO, LEBO BY PO TOM NA NÁS PRESTALI ZARÁBAŤ A NAČO BY SME IM POTOM BOLI? A UŽ ÚPLNE MIMO HRU SA DOSTALI SOCIÁLNE PRÍJMY, PREDOVŠETKÝM STAROBNÉ DÔCHODKY, ICH PRIEMERNÁ VÝŠKA V ROKU 1989 PREDSTAVOVALA 62% PRIEMERNÉHO HRUBÉHO PLATU A UŽ V ROKU 2007 KLESLA NA NECELÝCH 37%. PRAVDA, VZNIKLI NOVÉ , PREDTÝM NEZNÁMA PODPORA – PODPORA V NEZAMESTNANOSTI (V ROKU 2006 ASI 19 MILIÁRD KČ).
PRE ĽUDÍ, KTORÍ BOLI ZVYKNUTÝ PRACOVAŤ ZA SOCIALIZMU SÚ TO ÚPLNE NOVÉ A NEOČAKÁVANÉ TENDENCIE SPOLOČENSKÉHO VÝVOJA. KEĎ SA DOSTALI KOMUNISTI K MOCI, ZAMERALI SA NA TO, ABY 8 AŽ 9 ĽUDÍ Z DESIATICH SA MALO LEPŠIE, PRIČOM ZÁKONITE SA JEDEN AŽ DVAJA DOVTEDY PRIVILEGOVANÝCH – TÍ BOHATÍ A Z LEPŠÍCH RODÍN A ČI RODOV SA MUSELI MAŤ HORŠIE AKO PREDTÝM. TÍ SA SAMOZREJME CÍTILI POŠKODENÝMI. TÚTO „KRIVDU“ NOSILI V SEBE CELÝ ČAS A PO „ZAMATOVEJ REVOLÚCII“ SA IM PODARILO VRÁTIŤ KOMUNISTAMI ZOBRATÉ MAJETKY. TO ZNAMENÁ, ABY SA JEDEN AŽ DVAJA ĽUDIA Z DESIATICH MALI LEPŠIE, MUSIA SA MAŤ ÔSMI AŽ DESIATI ĽUDIA HORŠIE. NO TO NIE JE ŽIADNA ČESKÁ ŠPECIALITA, TAKÉ POMERY V DISTRIBÚCII SPOLOČENSKÉHO BOHATSTVA FUNGUJÚ AKO ZÁKLADNÝ PRINCÍP V KAPITALIZME (V IMPERIALIZME, V GLOBÁLNOM KAPITALIZME).
TO ZNAMENÁ, ŽE ZA TEN „ZAMATOVÝ“ PREVRAT SI NOVÉ PANSTVO NECHALO RIADNE ZAPLATIŤ. NEJEDNÁ SA LEN O NOVÝCH „ÚSPEŠNÝCH“ KAPITALISTOV. V RÁMCI TAKÉHOTO NEŽIADÚCEHO VÝVOJA AJ NOVÍ POLITICI (HLAVNE POSLANCI A SENÁTORI) NEZABUDLI NA SEBA A ODMEŇUJÚ SAMI SEBA ŠTEDRO, ŽE O TOM SA BÝVALÝM KOMUNISTICKÝM POSLANCOM MOHLO LEN ZDAŤ. TÍ BOLI TOTIŽ NORMÁLNE ZAMESTNANÍ A ZA SVOJE POSLANCOVANIE BRALI LEN 2 000 KČS MESAČNE, MOHLI SI ÚČTOVAŤ CESTOVNÉ A DIÉTY A 100 KČS NA KAŽDÝ DEŇ STRÁVENÝ NA ROKOVANÍ PARLAMENTU (SAMOTNÝ PREZIDENT A GENERÁLNY TAJOMNÍK KSČ MALI PRÍJEM LEN 24 TISÍC KČS MESAČNE). AK AJ NIEKTORÍ Z NICH ZA VEĽA NESTÁLI, NO TÝTO „NOVÍ“ FUNKCIONÁRI MAJÚ PRE NÁROD ROVNAKÝ VÝZNAM, PRAVDEPODOBNE NÁRODU EŠTE VIAC ŠKODIA. ZA TO BERÚ ZO VŠETKÝMI DODATOČNÝMI FUNKCIAMI 100 TISÍC KČ A ĎALŠIE DESAŤTISÍCOVÉ (NEZDANITEĽNÉ) A VŠELIJAKÉ PODVODNÉ A ZNEUŽÍVANÉ NÁHRADY MESAČNE. NIE JE TOMU INAK ANI NA KRAJSKEJ ÚROVNI, DOKONCA ANI V OBCIACH KDE PREDTÝM PRACOVALI DOBROVOĽNÍ A NEPLATENÍ FUNKCIONÁRI. NAVIAC MAJÚ OKREM IMUNÍT AJ ĎALŠIE, PRE OBYČAJNÝCH ĽUDÍ NEDOSTUPNÉ PRIVILÉGIÁ. NAPRÍKLAD V ZDRAVOTNÍCTVE V ZDRAVOTNÍCTVE MÁ SKORO KAŽDÝ PAPALÁŠ NEJAKÉ „NEMOCNIČNÉ – PREZIDENTSKÉ APARTMÁ“, POKIAĽ BÝVALÍ NAJVYŠŠÍ ŠÉFOVIA SA MUSELI USPOKOJIŤ S DNES TAK PRIPOMÍNANÝM NEKONFORTNÝM SANOPSOM. PIKANTNÉ JE AJ TO, ŽE PRÍSPEVKY VLÁDNÚCEJ KSČ V POROVNANÍ ZO SÚČASNÝMI ROZPOČTOVÝMI DOTÁCIAMI POLITICKÝM STRANÁM BOLI NEPOROVNATEĽNE NÍZKE. JEJ VÝDAJE BOLI V PODSTATE PLATENÉ Z ČLENSKÝCH ZNÁMOK A OD ŠTÁTU KSČ BRALA LEN 70 MILIÓNOV KČS ROČNE. TO ZNAMENÁ, ŽE V PODSTATE ŽILA ZO SVOJHO. SKORO ROVNAKÚ PODPORU BRALI OD ŠTÁTU VTEDY AJ ĽUDOVCI A NÁRODNÍ SOCIALISTI (NEPOROVNATEĽNE VIAC DOSTÁVALA KATOLÍCKA CIRKEV).
ŽIAĽ, STALI SME SA „NORMÁLNOU SÚČASŤOU VYSPELÉHO SVETA REŠPEKTUJÚC BEZ VÝHRAD JEHO HODNOTY. NIEKEDY V DEVÄŤDESIATICH ROKOCH ZNÁMY AMERICKÝ POLITICKÝ ANALYTIK MICHAL PARENTI POVEDAL, ŽE „NÁŠ“ (ZÁPADNÝ) STRACH ŽE BY KOMUNIZMUS JEDNÉHO DŇA MOHOL POHLTIŤ VÄČŠINU SVETA ZASTIERA FAKT, ŽE ANTIKOMUNIZMUS – TO ZNAMENÁ KAPITALIZMUS – TO UŽ UROBIL“. DOSIAHOL TO PO SVOJOM VÍŤAZSTVE V STUDENEJ VOJNE, KTORÁ V PODSTATE PREBIEHALI OD VEĽKEJ OKTÓBROVEJ SOCIALISTICKEJ REVOLÚCIE V RUSKU V ROKU 1917. JEJ FORMÁLNE VYHLÁSENIE CHURCHILLOM VO FULTONU (USA) V ROKU 1947 BOLO LEN ZAČIATKOM JEJ NOVEJ ETAPY. VŠETCI TOTO VÍŤAZSTVO, TO ZNAMENÁ NAPROSTÚ SVETOVLÁDU GLOBÁLNEHO KAPITALIZMU A IMPERIALIZMU CÍTIME V KOSTIACH. GLOBÁLNY KAPITALIZMUS JE NIELEN BOHATÝM, ALE VĎAKA ROZPADU SSR AJ VÍŤAZNÝM SYSTÉMOM, KTORÝ PRETO JE ZODPOVEDNÝ AJ ZA VŠETKO DOBRÉ ALE AJ ZA VŠETKO ŠPATNÉ ČO SA DNES NA PLANÉTE DEJE. NAŠA REPUBLIKA SA PO ROKU 1089 STALA LEN JEHO MALOU, HOCI „NEZÁVISLOU“ SÚČASŤOU...
POZORUHODNÉ JE, ŽE „NEVIDITEĽNE“ VLÁDNÚCICH KAPITALISTOV REPREZENTUJÚCICH TENTO SYSTÉM V PRAXI JE VO SVETE NAPROSTÁ MENŠINA. ICH POČET JE MOŽNO ODHADNÚŤ PODĽA POČTU DOLÁROVÝCH MILIONÁROV (USD), KTORÝCH BOLO V ROKU 2007 ÚDAJNE LEN 10,7 MILIÓNA A Z TOHO DOLÁROVÝCH MILIARDÁROV LEN NIEČO VIAC AKO 1 000. TO PREDSTAVUJE LEN O NIEČO VIAC AKO JEDNO PROMILE SVETOVEJ POPULÁCIE. TO ZNAMENÁ, ŽE RÉTORIKE ZODPOVEDÁ VŠEOBECNE ZAUŽÍVANÉ POMENOVANIE O „HORNÝCH DESAŤ TISÍCOV“(V KRAJINE S 10 MILIÓNMI OBYVATEĽOV). REÁLNE, K „VLÁDCOM SVETA“ JE MOŽNÉ PRIPOČÍTAŤ ASI 225 NAJBOHATŠÍCH DOLÁROVÝCH MILIARDÁROV (PREDOVŠETKÝM V USA), KDE VLASTNIA OSOBNÝ MAJETOK KTORÝ SA ROVNÁ POLOVICI ROČNÉHO PRÍJMU VŠETKÝCH OBYVATEĽOV PLANÉTY, PRIČOM TRI Z NICH NAJBOHATŠIE RODINY MAJÚ DOKONCA VÄČŠÍ SÚKROMNÝ MAJETOK AKO 600 MILIÓNOV ĽUDÍ V CHUDOBNÝCH KRAJINÁCH. NA ŠPIČKE TOHO VŠETKÉHO SÚ ZNÁME KLANY ROCKEFELLERŮ A ROTSCHILDŮ, KTORÉ SA VYMYKAJÚ AJ TÝMTO PREHĽADOM A KTORÍ ŽIJÚ AKOBY MIMO TOHTO SVETA A DO ICH ŽIVOTA NIKTO NEVIDÍ.
POČETNEJŠIA JE DRUHÁ TRIEDA KTORÁ ZAHRŇUJE ICH RÔZNYCH POMÁHAČOV A LOKAJOV (MAJÚ K DISPOZÍCII POLITIKOV, MANAŽÉROV, NAJRÔZNEJŠÍCH PREDSTAVITEĽOV RÔZNYCH VIEROVYZNANÍ, MNÍCHOV, NOVINÁROV, PROPAGANDISTOV, „VEDCOV“ SPOLOČENSKÝCH VIED, HISTORIKOV A DOKUMENTARISTOV, ČESTNÝCH PRÍSLUŠNÍKOV „KULTÚRNEHO FRONTU“, ŠÉFOV JUSTÍCIE, POLÍCIE A ARMÁDY, DOKONCA AJ ODBOROVÝCH BOSSOV ATĎ.). S VEĽKOU REZERVOU, ANI ICH POČET NEBUDE PRESAHOVAŤ 3% OBYVATEĽSTVA PLANÉTY, SKÔR ICH BUDE MENEJ. AK ICH DOMÁCNOSŤ, V PRIEMERE BUDEME POČÍTAŤ ŠTVORČLENNOU, TAK POTOM VŠETCI TÍTO VYVOLENÍ A PRIVILEGOVANÍ SPOLU PREDSTAVUJÚ 12% SVETOVEJ POPULÁCIE (RESP. ASI 6 – 10 % VŠETKÝCH POTENCIONÁLNYCH VOLIČOV). A TO VŠETKO DOHROMADY REPREZENTUJE ONÚ „HMOTNE ZAINTERESOVANÚ“ SVETOVÚ VLÁDU, KTOREJ TVRDÝM JADROM JE UŽ MIENENÁ HŔSTKA MILIONÁROV A MILIARDÁROV, KTORÁ S NAMI VŠETKÝMI OSTATNÝMI „OBČANMI“ DOKÁŽE MÁVAŤ AKO ZO ŠPINAVOU HANDROU.
PO STÁROČIA PREBIEHA, DOTERAZ NEUZATVORENÝ INTELEKTUÁLNY, SOCIÁLNY A POLITICKÝ SPOR, ČI TENTO KAPITALISTICKÝ PORIADOK JE TRVALÝ, ČI NEMÁ BYŤ A ČI NEBUDE VYSTRIEDANÝ (BUĎ NEJAKOU REVOLÚCIOU, ALEBO AJ BEZ NEJ), DOKONALEJŠÍM POLITICKO-EKONOMICKÝM SYSTÉMOM. NIEČÍM, ČO BY VÄČŠINE ĽUDSTVA PRINIESLO A ZABEZPEČILO VYŠŠIU KVALITU ŽIVOTA. ZATIAĽ SA ZDÁ, ŽE JEHO SÚČASNÁ MOC, NAPRIEK VŠETKÝM TÝM OPAKUJÚCIM SA MALÝM AJ VEĽKÝM KRÍZAM NIE JE NIČÍM PODSTATNÝM NARUŠENÁ. NO NAPRIEK TOMU V ŇOM PREBIEHAJÚ A SILNEJÚ FUNDAMENTÁLNE A Z JEHO VLASTNEJ PODSTAVY PLYNÚCE SPOLOČENSKÉ PROCESY, KTORÉ JEHO MOCENSKÉ POSTAVENIE PRI NAJMENŠOM DLHODOBO OSLABUJÚ A PODLAMUJÚ. SKÚSME SA NA NIEKTORÉ Z NICH (MOŽNO NA TIE HLAVNÉ A ROZHODUJÚCE) BLIŽŠIE POZRIEŤ. MÔŽEME PRITOM TAK TROCHU AJ SNÍVAŤ, ČO S KAPITALISTAMI A ČO PO NICH, AKO BY MALA VYPADAŤ SKUTOČNÁ DEMOKRACIA A SOCIÁLNA ROVNOSŤ V PODMIENKACH 21. STOROČIA.
ČO PRITOM MUSÍME BRAŤ DO ÚVAHY.
V PRVOM RADE SA JEDNÁ O VÝVOJ V USA. TÁTO SVETOVÁ ZATIAĽ UNIPOLÁRNA SUPER VEĽMOC UŽ DESAŤROČIA PREŽÍVA SÚSTAVNÝ EKONOMICKÝ A SPOLOČENSKÝ ÚPADOK. TO JE PRE KAPITALIZMUS MIMORIADNE DÔLEŽITÉ, PRETOŽE PRÁVE ONA PREDSTAVUJE SVETOVÚ CENTRÁLU A ZÁŠTITU GLOBÁLNEHO KAPITALIZMU, JE AKÝMSI JEHO VÝKONNÝM GENERÁLNYM RIADITEĽSTVOM. V JEJ ČELE SÍCE FORMÁLNE STOJÍ PREZIDENT USA, V SKUTOČNOSTI SÚ TO PREDOVŠETKÝM BANKY (PRESNEJŠIE POVEDANÉ PEŇAŽNÉ INŠTITÚCIE VŠETKÉHO DRUHU) A BANKÁRI, ZÁROVEŇ AJ VEĽKÍ BURZOVÍ HRÁČI, V RUKÁCH KTORÝCH JE KONCENTROVANÝ NAJVÄČŠÍ SÚKROMNÝ SVETOVÝ KAPITÁL PROSTREDNÍCTVOM KTORÉHO O SVETE ROZHODUJÚ ONI – NAJBOHATŠÍ.
USA SI ŽIJE DÁVNO NAD SVOJE POMERY. JEHO DLHY RASTÚ PRETO, ŽE V USA TRVALE PREVYŠUJE DOVOZ TOVARU A SLUŽIEB NAD VÝVOZOM, PRIČOM NAVIAC, V ZÁUJME ZÍSKANIA MIMORIADNEHO ZISKU V ZAHRANIČÍ, NEUSTÁLE POKRAČUJE AJ VÝVOZ PRODUKČNÉHO KAPITÁLU (PRIAMYCH AJ PODFÓLIOVÝCH INVESTÍCIÍ). OKREM TOHO USA MUSIA VYDRŽIAVAŤ VIAC AKO 700 ZAHRANIČNÝCH VOJENSKÝCH ZÁKLADNÍ PO CELOM SVETE.
TO VŠETKO VIEDLO K TOMU, ŽE SA DNES UŽ JEDNÁ LEN O „OBRA NA HLINENÝCH NOHÁCH“, NAD MIERU ÚNOSNOSTI ZÁVISLÉHO NA ČÍNSKYCH PENIAZOCH, ARABSKEJ ROPE, MEXICKEJ PRACOVNEJ SILE A DOKONCA AJ NA ČERNOCHOCH V ARMÁDE A V NÁMORNÍCTVE.
CELÝ RAD ZÁKLADNÝCH VECÍ TU DLHODOBO NEFUNGUJE. PRIPOMEŇME SI ZNÁME PRÍKLADY, NAPRÍKLAD KALIFORMSKÚ ENERGETIKU (DNES DOKONCA CELÝ INSOLVENTNÝ KALIFORMSKÝ ŠTÁT), HURIKÁN KATRINA A NEW ORLEANS, PADAJÚCE DIAĽNIČNÉ MOSTY A SCHÁTRANÚ INFRAŠTRUKTÚRU VÔBEC, NESPOĽAHLIVÉ RAKETOPLÁNY ATD. VYSOKÁ KRIMINALITA SVEDČÍ O BEZRADNOSTI BEZPEČNOSTNÝCH ORGÁNOV, NÍZKEJ ÚROVNI PREDRAŽENÉHO ZDRAVOTNÍCTVA PRE VEĽKÚ – ROZHODUJÚCA ČASŤ POPULÁCIE ČO JE VO SVETE HANBOU. BÝVALÝ „NEMOHÚCI“ ZSSR SI DOKÁZAL PRED 25 ROKMI LEPŠIE PORADIŤ S ČERNOBYĽOM AKO DNEŠNÉ „VYSPELÉ“ USA S HAVÁRIOU ROPNEJ PLOŠINY V MEXICKOM ZÁLIVE.
VLASTNE TU PLATÍ, ŽE SPOĽAHLIVO (ZATIAĽ) FUNGUJÚ ODVETVIA VIAC MENEJ REGULOVANÉ A USMERŇOVANÉ ŠTÁTOM, PREDOVŠETKÝM ZBROJNÁ VÝROBA, POPRÍPADE POĽNOHOSPODÁRSTVO A POTRAVINOVÁ PRODUKCIA. MOŽNO EŠTE FARMACEUTICKÉ „ZLODEJNA“ OSTATNÝ Z VÄČŠEJ ČASTI BALANCUJÚ NA POKRAJI ZRÚTENIA, ČO TAKMER DOSLOVA PLATÍ NIELEN PRE AMERICKÝ AUTOMOBILOVÝ PRIEMYSEL, ALE DOKONCA AJ PRE HLAVNÚ OPORU EKONOMIKY, TO ZNAMENÁ PRE BANKY A POISŤOVNE. A TO EŠTE NEDÁVAME NA VÁHU DÔSLEDKY DNEŠNEJ MIMORIADNEJ VŠEOBECNEJ HLBOKEJ HOSPODÁRSKEJ A SPOLOČENSKEJ KRÍZY (KTORÚ EUFEMICKY VOLÁME HYPOTEKÁRNOU ČI BURZOVOU), JEJ DÔSLEDKY SA EŠTE LEN BUDÚ PREJAVOVAŤ HROMADIŤ. UŽ DNES JÚ JEJ DÔSLEDKY HROZIVÉ, ALE STÁLE NIE SÚ KONEČNÉ. EKONOMIKA USA DNES SVOJIMI VÄZBAMI OHROZUJE CELÝ SVET A SAMOZREJME AJ SVOJE VLASTNÉ OBYVATEĽSTVO (OBYVATEĽSTVO USA).
TÁTO KRAJINA POČAS DVOCH SVETOVÝCH VOJEN NESMIERNE ZBOHATLA A NA TOMTO MAJETKU ZALOŽILA AJ SVOJU POVOJNOVÚ NADVLÁDU. POKIAĽ POVAŽUJEME ZA JADRO POLITIKY EKONOMIKU, ZNÁME (POLITIKA JE KONCENTROVANÝ VRAZ EKONOMIKY), A TO JE OPRÁVNENE URČUJÚCE (VIĎ POLITICKÚ PODRIADENOSŤ VLÁD VŠETKÉHO DRUHU DÔSLEDKOM SÚČASNEJ HOSPODÁRSKEJ KRÍZY), POTOM S URČITÝMI VÝKYVMI PRECHÁDZA TRVALÝM EKONOMICKÝM (MOCENSKÝM?) ÚPADKOM. POKIAĽ PO VOJNE, PRODUKOVALA ZHRUBA 40% SVETOVÉHO HDP, DNES JE TO LEN NECELÁ JEDNA PÄTINA (A TO PREVAŽNE V SLUŽBÁCH, URČITÁ ČASŤ DOKONCA VIRTUÁLNE V BANKÁCH A NA BURZÁCH). POKIAĽ USA BOLI NAJVÄČŠÍM SVETOVÝM VERITEĽOM, DNES SÚ NAJVÄČŠÍM SVETOVÝM DLŽNÍKOM S DLHOM, KTORÍ RASTIE ZHRUBA O BILIÓN DOLÁROV ROČNE.
VYJADRENÉ ZNÁMYM STREDOEURÓPSKYM ŽARGÓNOM SÚ „PLAJTE“.
ČO INÉHO SA DÁ POVEDAŤ O KRAJINE, KTOREJ ZAHRANIČNÁ ZADLŽENOSŤ SA BLÍŽI K 14 BILIÓNOM DOLÁROV A KEĎ VNÚTORNÁ SÚHRNNÁ ZADLŽENOSŤ ŠTÁTU A JEHO ORGÁNOV, BÁNK, PODNIKOV A OBYVATEĽSTVA UŽ PRESIAHLA DOKONCA 51 BILIÓNOV DOLÁROV (V ROKU 2007). PRIČOM JEHO ROČNÝ HDP JE VYKAZOVANÝ OKOLO 13 – 14 BILIÓNOV DOLÁROV. TO ZNAMENÁ, ŽE ICH ZAHRANIČNÝ DLH SA UŽ ROVNÁ VÝŠKE HDP, A CELKOVÉ VNÚTORNÉ DLHY SÚ DOKONCA ŠTVORNÁSOBNÉ. TO JE VÄČŠÍ PROBLÉM, AKO MAJÚ VŠETKY ZADLŽENÉ KRAJINY EU DOHROMADY.
V TEJTO SITUÁCII HORKO ŤAŽKO PRESADIL PREZIDENT OBAMA ÚSPORNÝ PROGRAM VO VÝŠKE 4 BILIÓNA USD ROZLOŽENÝ NA 12 ROKOV. STAČIA NA TO KUPECKÉ POČTY, ABY SME VIDELI, ŽE SA S TÝM NIČ NEVYRIEŠI A SAMOTNÝ VÝBUCH SA LEN O NIEKOĽKO ROKOV ODKLADÁ. V SÚČASNOSTI, TÝMTO TEMPOM BY TOTIŽ ZAHRANIČNÁ ZADLŽENOSŤ USA PRI DNEŠNOM TEMPE RASTU LEN ĎALEJ RÁSTLA A TO AŽ NA 18 BI. USD (14 + 12 – 4 BIL.). NÁJDE SA EŠTE NEJAKÝ ZAHRANIČNÝ BLÁZNIVÝ VERITEĽ, KTORÝ BUDE OCHOTNÝ HÁDZAŤ SVOJE VLASTNÉ PENIAZE DO TEJTO BEZODNEJ STUDNI?
LEBO, POKIAĽ PO 2. SVETOVEJ VOJNE AMERICKÝ DOLÁR BOL FAKTICKY TVRDOU MENOU, TAK MEDZITÝM SA STAL V PODSTATE BEZCENNÝM A VYSOKO RIZIKOVÝM PAPIEROM, ČI SKÔR PÚHYM ÚČTOVNÝM ZÁZNAMOM. UKÁŽME SI TO NA CENE ZLATA, KTORÉ BY SME STÁLE MALI BRAŤ AKO KLASICKÚ REÁLNU MIERU HODNÔT. PO 2. SVETOVEJ VOJNE STÁLA TRÓJSKÁ UNCA ZLATA 35 USD, ZAČIATKOM ROKU 2011 SA UŽ POHYBOVALA OKOLO 1400 USD (V TÝCHTO DŇOCH SA DOKONCA POHYBUJE OKOLO 1650 USD A ĎALEJ RASTIE). TO ZNAMENÁ, ŽE REÁLNA KÚPNA CENA (HODNOTA) DOLÁRA PODĽA TOHO MEDZITÝM KLESLA NA 2,5 AŽ 3% PÔVODNEJ HODNOTY. PRITOM SA JEDNÁ O HLAVNÚ SVETOVÚ REZERVNÚ MENU, S KTOROU SI VŠAK DNES NIKTO NEVIE RADY A UŽ DÁVNO SA JEJ VŠETCI BOJA. JEJ JEDINOU FAKTICKOU OPOROU UŽ V USA NIE JE EKONOMIKA, ALE ARMÁDA. POSTAVENIE DOLÁRA SA UŽ OPIERA LEN O „BODÁKY“. NA AKO DLHO? LEBO ANI FAKTICKÉ VÝSLEDKY TOHTO SILOVÉHO MONŠTRA NIE SÚ NIJAK PRESVEDČIVÉ. URČITE ARMÁDA USA DOKÁŽE VŠETKO ROZMLÁTIŤ A KDE KOHO POZABÍJAŤ. NO HLAVNE NA DIAĽKU. ARMÁDA USA DOKÁZALA PORAZIŤ GRANADU, ALEBO PANAMU, ALE NIKDY NEVEDELA A NEVIE VYHRAŤ NAOZAJSTNÚ VOJNU. PRÍKLAD TOHO JE VIETNAM, IRAK A AFGANISTAN.
NAPRIEK TOMU STÁLE NOMINÁLNE VYKAZUJE JEDNU Z NAJVYŠŠÍCH HODNÔT HDP NA HLAVU, V SÚČASNOSTI SA POHYBUJE OKOLO 40 TISÍC USD ROČNE. TO VŠETKO JE ALE VYSOKO POCHYBNÉ, AK BERIEME DO ÚVAHY UŽ SKÔR KONŠTATOVANÉ ZNEHODNOTENIE TEJTO MENY (SAMOZREJME TO ISTÉ TREBA BRAŤ DO ÚVAHY AJ PRI HODNOTENÍ HDP V INÝCH KRAJINÁCH AJ SA VYJADRUJE V USD PREPOČÍTANÝM BEŽNÝM TRŽNÝM KURZOM MENY). JE TO SÍCE VYSOKO HYPOTETICKÁ ÚVAHA, ALE UKAZUJE SA, ŽE POKIAĽ BY SME TÚTO HODNOTU PREPOČÍTALI NA REÁLNU HODNOTU VO VZŤAHU K VÝVOJU CIEN ZLATA, TAK OPROTI ROKU 1948 DO SÚČASNOSTI VLASTNE HDP NA OBYVATEĽA USA SA ZVÝŠIL LEN NEPATRNE, O NEJAKÝCH 15 AŽ 25%. TO BY SI URČITE ZASLUHOVALO PREVERIŤ, ALE AJ TAKÝTO HRUBÝ ÚDAJ URČITE STOJÍ ZA POZORNOSŤ.
USA JE KRAJINA AŽ NEVYSVETLITEĽNÝCH PARADOXOV. AKO JE NAPRÍKLAD MOŽNÉ, ŽE K TOMU VŠETKÉMU DOCHÁDZA V KRAJINE, KTORÁ ASPOŇ DONEDÁVNA BOLA POKLADANÁ ZA NAJBOHATŠIU NA SVETE, V KTOREJ JE KONCENTROVANÝCH NAJVIAC DOLÁROVÝCH MILIONÁROV A MILIARDÁROV. KDE SÚ NAJVÄČŠIE BANKY A BURZY S NAJLEPŠÍM KNOW-HOW, NAJLEPŠIE ? VYSOKÉ ŠKOLY, KDE SA SNAŽIA (MAJÚ SA SNAŽIŤ) VZDELÁVAŤ NAJINTELIGENTNEJŠÍCH ĽUDÍ Z CELÉHO SVETA, KTORÁ MÁ NAJVIAC NOSITEĽOV NOBELOVEJ CENY (PREDOVŠETKÝM ZA EKONOMIKU), NAJVIAC VYNÁLEZOV A PATENTOV A NAJLEPŠIU VEDU, NAJMOCNEJŠIU ARMÁDU A NAJLEPŠIE ZBRANE, KTORÁ POUČUJE DENNODENNE CELÝ SVET...
KAPITALIZMUS STOJÍ NA PENIAZOCH, NA KAPITÁLE. NO UŽ DÁVNO NIE NA PENIAZOCH OPIERAJÚCICH SA O ZLATO A I INÉ DRAHÉ KOVY, ALE LEN O PENIAZE PAPIEROVÉ. ANI TO UŽ VLASTNE NEPLATÍ, PRETOŽE Z NAJVÄČŠEJ ČASTI SA JEDNÁ LEN O PENIAZE ÚČTOVNÉ (MAJÚ FORMU OBEŽIVA, VKLADOV, ÚČASTI NA PODIELOVÝCH FONDOCH, DLHOPISOCH, AKCIÁCH, HODNOTE RÔZNYCH DERIVÁTOV). VÝŠKA A REGULÁCIA PEŇAŽNÝCH EMISIÍ UŽ NIE JE V RUKÁCH ŠTÁTU, ALE V RUKÁCH TAKZVANÝCH NEZÁVISLÝCH CENTRÁLNYCH BÁNK (V USA SA PRITOM JEDNÁ O SÚKROMNÝ PODNIK – FED). ASPOŇ V MINULOSTI TOMU TAK BOLO. MEDZITÝM SA SITUÁCIA VYVINULA TAK, ŽE SA PENIAZE „VYRÁBAJÚ“ PÚHYM ÚČTOVNÝM ZÁPISOM PREVAŽNE KOMERČNEJ BANKY VO VLASTNEJ PÔSOBNOSTI A DOKONCA VZNIKAJÚ PRIAMO NA RÔZNYCH BURZÁCH. V PODSTATE KAŽDÝM ZVÝŠENÍM BURZOVÝCH INDEXOV ZVYŠUJÚCICH BEŽNÚ CENU A „HODNOTU“ OBCHODOVANÝCH CENNÝCH PAPIEROV VŠETKÉHO DRUHU.
JE MOŽNÉ KONŠTATOVAŤ, ŽE CELÝ MENOVÝ SYSTÉM USA, JE VLASTNE V RUKÁCH SPOMÍNANÉHO AMERICKÉHO FEDU, KTORÝ JE UŽ VLASTNE SKRACHOVANOU INŠTITÚCIOU, LEBO JEHO HLAVNÝM MAJETKOM SÚ LEN BEZCENNÉ (NESPLATITEĽNÉ) AMERICKÉ ŠTÁTNE DLHOPISY. KONEČNE SI TO ZAČALI UVEDOMOVAŤ AJ ICH NAJVÄČŠÍ ZAHRANIČNÍ VLASTNÍCI (HLAVNE ČÍNA, KTORÁ MÁ 3,2 BILIÓNA MENOVÝCH REZERV Z TOHO OKOLO 70% V USD), ŽE TAKTO UŽ ĎALEJ NEMÔŽE POSTUPOVAŤ, ŽE IM PO KRACHU DOLÁRU V RUKÁCH OSTANE LEN „ČIERNY PETER“ A OČI NA PLAČ. HĽADAJÚ SA, HOCI VEĽMI ŤAŽKÉ A ZLOŽITÉ CESTY NA TO, ABY SA NAŠLI NOVÉ FORMY VO VZÁJOMNOM OBCHODE A V ZAHRANIČNÝCH PLATBÁCH.
MOŽNO VÝZNAMNÝM A ZÁSADNÝM SIGNÁLOM JE NEDÁVNO OZNÁMENÁ DOHODA ČÍNY, INDIE, BRAZÍLIE, RUSKA A JUŽNEJ AFRIKY O PRECHODE NA SYSTÉM VZÁJOMNÉHO ZÚČTOVANIA VO VZÁJOMNÝCH OBCHODOCH VO VLASTNÝCH NÁRODNÝCH MENÁCH (AJ KEĎ REALIZÁCIA TAKEJTO DOHODY NEBUDE RÝCHLA A JEDNODUCHÁ). ZDÁ SA, ŽE DOMINANCIA DOLÁRA ČOSKORO SKONČÍ A USA TAK STRATIA SVOJ ZÁKLADNÝ NÁSTROJ OŽOBRAČOVANIA A PODRIAĎOVANIA SI INÝCH KRAJÍN.
PO DESAŤROČIA RASTÚ VO SVETE GLOBÁLNE A LOKÁLNE LATENTNÉ FINANČNÉ A MENOVÉ KRÍZY, KTORÉ SA UŽ STALI BEŽNOU SÚČASŤOU DNEŠNEJ EKONOMIKY. ICH ZÁKLADOM JE SKUTOČNOSŤ, ŽE GLOBÁLNE MNOŽSTVO PEŇAZÍ V OBEHU JE NEPRIMERANE VYSOKÝ. FINANCIE SÚ UŽ DÁVNO ÚPLNE ODTRHNUTÉ OD HOSPODÁRSKEJ REALITY, OD HMOTNEJ PRODUKCIE A FYZICKEJ HODNOTY MAJETKU. ICH OBJEKTÍVNOU FUNKCIOU NEMÔŽE BYŤ NIČ INÉHO AKO PLATOBNÁ FUNKCIA, TEDA OBSLUHA OBEHU TOVAROV A SLUŽIEB A POSKYTOVANIE ÚVEROV DLŽNÝM SUBJEKTOM NA BÁZE PRIMERANÝCH ÚSPOR DRUHÝCH VERITEĽSKÝCH SUBJEKTOV. ROZHODNE VŠAK NEMÔŽU PLNIŤ FUNKCIU VIEROHODNÉHO POKLADU, TÚ MÔŽE ZABEZPEČIŤ LEN ZLATO A INÉ DRAHÉ KOVY.
KOĽKO BY ICH V DNEŠNOM SVETE PRI RIADNOM FUNGOVANÍ EKONOMIKY MALO (MOHLO) BYŤ NÁM POMÔŽE UKÁZAŤ HRUBÁ ILUSTRAČNÁ ÚVAHA OPIERAJÚCA SA O ZÁKLADNÉ DOSTUPNÉ HRUBÉ ČÍSLA, (TIE SÚ VŠAK VEĽMI NEDOSTUPNÉ A SPORNÉ, RÔZNI AUTORI A ŠTATISTIKY UVÁDZAJÚ RÔZNE ÚDAJE A LEN ŤAŽKO SA TU HĽADÁ PRIBLIŽNÁ REALITA). PRVÝM PREDPOKLADOM JE, ŽE PRIEMERNÁ PLATOBNÁ LEHOTA ZA DODÁVKY BY NEMALA PREKROČIŤ JEDEN MESIAC (TAK V ČSSR DO ROKU 1989 BEŽNE PLATILO, ŽE DODÁVATELIA NA MIESTE, ZA TOVAR SVOJE PENIAZE DOSTALI DO JEDNÉHO TÝŽDŇA, V RÁMCI REPUBLIKY DO 14 DNÍ, A ZO ZAHRANIČIA DO JEDNÉHO MESIACA). OD ODHADNEME VÝŠKU ROČNÉHO CELOSVETOVÉHO HDP NA 65 AŽ 70 BILIÓNOV USD A S PRIHLIADNUTÍM K TOMU, ŽE SA OBCHODUJE V CENÁCH ZAHRŇUJÚCICH OKREM NOVEJ VYTVORENEJ HODNOTY AJ SPOTREBU SUROVÍN, MATERIÁLOV A SLUŽIEB, JE MOŽNÉ SKUTOČNÝ PRIMÁRNY ODHAD TRŽBY OCENIŤ NA 150 AŽ 160 BILIÓNOV USD. AK PRITOM POUŽIJEME, AKO MAXIMÁLNE PRIMERANOU (PRIEMERNOU) DOBU SPLATNOSTI JEDEN MESIAC, POTOM 1/12 TOHTO OBRATU REPREZENTUJE ASI 12 AŽ 13 BILIÓNOV USD, S TOLERANCIOU POVEDZME 15 BILIÓNOV USD. PO ZAPOČÍTANÍ PRIEMERNÝCH ÚSPOR OBYVATEĽSTVA (ODHADOM ZODPOVEDAJÚCIM MAXIMÁLNEJ ROČNEJ VÝŠKE HDP), TAK POTOM BY CELKOVÉ MNOŽSTVO „PEŇAZÍ“ VO SVETE NEMALO PRESIAHNUŤ 80 AŽ 85 BILIÓNOV USD A TO SKÔR O VEĽA, VEĽA MENEJ.
TO ZNAMENÁ, ŽE NAJVIAC TOĽKO BY MALO OBIEHAŤ VO SVETE PAPIEROVÝCH (A ÚČTOVNÝCH) PEŇAZÍ, AK BY MALA SVETOVÁ EKONOMIKA, AJ LOKÁLNA EKONOMIKA FUNGOVAŤ TAK AKO MÁ, PLYNULE A BEZ OTRASOV A BEZ FINGOVANÝCH HODNÔT. OD TOHO JE VŠAK SÚČASNÝ SVET NA HONY VZDIALENÝ. KOĽKO PEŇAZÍ VO SVETE JE V OBEHU NEVIEM (OSN V TOMTO SMERE NEPOSKYTUJE HODNOVERNÉ ÚDAJE. SKÔR BY SME MALI RÁTAŤ S ÚDAJMI, KTORÉ POSKYTUJE BANKA PRE MEDZINÁRODNÉ PLATBY – BIS VO ŠVAJČIARSKOM BASILEJI). ALE, EXISTUJÚ INFORMÁCIE, ŽE LEN HODNOTA NAJRÔZNEJŠÍCH A AKO SA UŽ NIE RAZ DOKÁZALO, VYSOKO POCHYBNÝCH PEŇAŽNÝCH DERIVÁTOV (JEDNÁ SA LEN O ŠPEKULATÍVNE HODNOTY, KTORÝCH VÝŠKA BY MALA BYŤ LEN OKRAJOVÁ, AK VÔBEC) SA POHYBUJE OKOLO 600 BILIÓNOV USD. DOKONCA NIEKTORÉ PRAMENE Z USA UVÁDZAJÚ ICH VÝŠKU OKOLO 1500 BILIÓNOV USD (SÁM TOMU NEMÔŽEM UVERIŤ – JE TO VÔBEC MOŽNÉ?). UŽ TO NIŽŠIE ČÍSLO BY ZODPOVEDALO ZHRUBA DESAŤ NÁSOBKU ROČNÉHO HDP CELÉHO SVETA. MYSLÍM SI, ŽE SA TU MÁ JEDNAŤ SKÔR LEN O MILIARDY.
K TOMU ROZHODNE MUSÍME PRIPOČÍTAŤ ĎALŠIE STOVKY MILIÁRD USD, ĎALŠIE PENIAZE – HOTOVOSTNÉHO OBEŽIVA, PÔŽIČKY, POHĽADÁVKY, HODNOTY OBCHODNÝCH CENNÝCH PAPIEROV (OKREM UŽ SPOMÍNANÝCH DERIVÁTOV). SKÔR BERIEM DO ÚVAHY ÚDAJ O TOM, ŽE GLOBÁLNA HODNOTA SVETOVÝCH FINANČNÝCH AKTIVÍT SA POHYBUJE OKOLO 240 BILIÓNOV USD (GIOVANNI SARTORI). V TAKOMTO PRÍPADE BY SA ALE OPÄŤ JEDNALO LEN O SPODNÚ HRANICU TAKÝCHTO ÚVAH.
PRITOM, FAKTICKÁ SÚHRNNÁ HODNOTA CELÉHO FYZICKÉHO MAJETKU VYTVORENÉHO ĽUDSKOU PRÁCOU, TO ZNAMENÁ BUDOVY, STROJE, ZARIADENIA, ZÁSOBY SUROVÍN A TOVAROV ATĎ. SA MÔŽE POHYBOVAŤ MEDZI 300 A 400 BILIÓNMI USD. Z TOHO JEDNOZNAČNE VYPLÝVA, ŽE GLOBÁLNE EXISTUJE V OBEHU NEŽIADÚCE VEĽKÉ MNOŽSTVO NIČÍM NEKRYTÝCH PEŇAZÍ. NAMIESTO POTREBNÝCH, NAJVIAC 85 BILIÓNOV USD V OBEHU JE TU OBROVSKÁ REZERVA KTORÁ DOHROMADY PREDSTAVUJE ČIASTKU (VRÁTANE DIVIDEND), NAJMENEJ 240 BILIÓNOV USA A PODĽA UVÁDZANÝCH ASI PREHNANÝCH ÚVAH DOKONCA 1500 AŽ 2500 USD. V TEJTO MASE PEŇAZÍ – VIRTUÁLNEHO BOHATSTVA SA VEĽMI ĽAHKO STRATÍ AJ BILIÓNOVÉ STRATY, KTORÉ, AKO JE VŠEOBECNE ZNÁME, UTRPELI VLASTNÍCI – V TOMTO PRÍPADE AJ TÝ NAJVÄČŠÍ BOHÁČI – POČAS SÚČASNEJ HLBOKEJ KRÍZY. TIE DNEŠNÉ PENIAZE NEMAJÚ VLASTNE ANI VYPOVEDAJÚCU HODNOTU. ZÁSADNE DEFORMUJÚ ÚDAJE O REÁLNOM STAVE HOSPODÁRSTVA KRAJINY A ĽUDÍ, SÚ ZÁKLADNOU TENDENCIOU (PRÍČINOU) K INFLÁCIÁM A HYPER INFLÁCIÁM, K ZNEHODNOTENIU ÚSPOR, DEFORMÁCIÁM MENOVÝCH KURZOV, STRATE VIEROHODNOSTI EKONOMICKÝCH KALKULÁCIÍ ATĎ. ATĎ.
KDE SÚ TIE PENIAZE, KEĎ ŠTÁT, OBYVATEĽSTVO AJ PODNIKY IDÚ DO ÚPADKU Z DÔVODOV (NESPLATITEĽNÝCH) DLHOV, KTO TO VIE? NA JEDNEJ STRANE SÚ AKO KAPITÁL KONCENTROVANÝ V RUKÁCH TÝCH NAJBOHATŠÍCH NÁSTROJOM K OVLÁDNUTIU VLASTNÉHO AJ CUDZÍCH ŠTÁTOV, KTORÝCH PRÍSLUŠNÍCI, SOCIÁLNE SKUPINY A TRIEDY (OBČANOV, VOLIČOV) MUSIA S NIMI ZÁPASIŤ O KAŽDÝ CENT ČI KORUNU, NA DRUHEJ STRANE SÚ VŠAK BEZCENNÉ (ČO PREDOVŠETKÝM PLATÍ O REZERVNÚ MENU, RESP. O USD), SÚ PÚHOU DEZINFORMÁCIOU. NO AKO TAKÉ SÚ NEVYHNUTNÉ A ZÁROVEŇ SÚ ZÁKLADNOU PRÍČINOU ŽIVELNOSTI A NEROVNOMERNOSTI VÝVOJA (VÝKYVOV), CELKOVEJ LABILITY A OTRASOV EKONOMIKY ŠTÁTU, PODNIKU A ĽUDÍ V DOBE ICH NEROVNOVÁHY A NESTABILITY. PRE ICH ROZHODUJÚCICH VLASTNÍKOV, TO ZNAMENÁ PRE VEĽKÝCH ŽRALOKOV KAPITALIZMU (BANKÁROV A BURZOVÝCH HRÁČOV), KTORÍ OVLÁDAJÚ SVETOVÉ FINANCIE, VŠAK MAJÚ KONKRÉTNY A ÚPLNE ZÁSADNÝ VÝZNAM, A TO TEN, ŽE ONI TIETO BEZCENNÉ PAPIERE (ZÁZNAMY) VZNIKNUTÉ „Z NIČOHO“ DOKÁŽU POSTUPNE TRANSFORMOVAŤ NA HMOTNÝ MAJETOK (PODNIKY, POZEMKY, PRÍRODNÉ ZDROJE), KTORÁ AKOBY „ANONYMNE“ POSTUPNE PRECHÁDZAL K INÝM VLASTNÍKOM, KTORÍ TAK PREBERAJÚ OD ĽUDÍ STREDNÝCH VRSTIEV, MENŠÍCH KAPITALISTOV A HLAVNE VEREJNOPRÁVNYCH ORGÁNOV ŠTÁTOV, PROVINCIÍ, OBCÍ). STOJAC BOKOM SA TAK VLASTNE STÁVAJÚ MAJITEĽMI VÄČŠÍCH ČI MENŠÍCH ČASTÍ ÚZEMIA, INFRAŠTRUKTÚRY A EKONOMICKEJ ZÁKLADNE ČASTO CELÉHO „NEZÁVISLÉHO“ ŠTÁTU (VIĎ. NAPR. DISKUSIU O NUTNOSTI PREDAJA OSTROVOV „ZADLŽENÉHO“ GRÉCKA) A TAK AJ MAJITEĽMI DOMÁCEHO OBYVATEĽSTVA.
PRÁVE DÔSLEDKOM TEJTO SITUÁCIE SÚ EXISTUJÚCE A RASTÚCE ROZPOČTOVÉ SCHODKY A DLHY, DEFICITY A NEVYUŽITEĽNÉ PREBYTKY PLATOBNÝCH BILANCIÍ ŠTÁTU, NADMERNÉ ZADLŽENIE AŽ INSOLVENTNOSŤ PODNIKOV A OBYVATEĽSTVA, AKO AJ BURZOVÉ BUBLINY A PREPADY. TIETO DNEŠNÉ, V PREVAŽNOM PRÍPADE VIRTUÁLNE „PENIAZE“ NIE SÚ LEN ZDROJOM FAKTICKÝCH A POTENCIONÁLNYCH DEBAKLOV CELÝCH ŠTÁTOV, ALE SÚBEŽNE AJ ZDROJOM ZISKU FINANČNÉHO SEKTORU (BANKÁROV A BURZOVÝCH HRÁČOV), KTORÍ PRÁVE Z TOHTO „NIČOHO“ DOKÁŽU VYROBIŤ TIE SKUTOČNE VEĽKÉ PENIAZE. TO VŠETKO SA SÚHRNNE PREJAVUJE AKO SYNERGICKÝ EFEKT FINANČNÝMI A MENOVÝMI KRÍZAMI, KTORÝCH HĹBKA A SILA SA PO DESAŤROČIA STÁLE ZINTENZÍVŇUJE. BUDE SA ZINTENZÍVŇOVAŤ AŽ DO TEJ FÁZY, KEDY SA TO VŠETKO STANE NEÚNOSNÝM, KEĎ SA ZRÚTI MENA, PREDOVŠETKÝM REZERVNÁ MENA, KEĎ SA BUDÚ FINANČNE RÚCAŤ CELÉ ŠTÁTY.
Zdá sa, že tento moment nie je ďaleko, ako ukazuje príklady Grécka, Íska, Portugalska, možno aj Španielska a ďalších krajín. …
Jeden z hlavných diskutovaných rozporov medzi pravicovými a ľavicovými (presnejšie povedané v európskych pomeroch najmä sociálne demokratickými) politikmi sú otázky prerozdelenia príjmov. V praxi sa jedná o to, či tí „úspešnejší“ majú a či nemajú byť postihovaní až „trestaní“ vyššou, alebo progresívnou daňou, či majú byť v rámci verejnoprávnych rozpočtov ich príjmy používané k rôznym formám dotovania sociálne slabých vrstiev obyvateľstva. To všetko pozostáva vo primárnom prerozdelení príjmov, v tok, kto koľko dostáva za svoju prácu priamo.
To všetko je s príjmami ľudí oveľa zložitejšie a hlavne kamuflovanejšie ako sa zdá na prvý pohľad. To predovšetkým preto, lebo celá rada príjmov sa ako príjmy vôbec neevidujú a ani neposudzuje a to napriek tomu, že existuje ich konkrétni príjemcovia. Platí to napríklad pre poskytovanie rôznych foriem naturálnych náhrad a benefitov poskytovaných politikom či manažérom, pre obdobné výdaje skrývané v nákladoch podniku a užívané vlastníkom podniku alebo jeho spoluvlastníkmi (v praxi napr. ide o náklady o plné, alebo aspoň čiastočné využívanie celých domácností na luxusnej úrovni tak, že takýmto rodinám a či jednotlivcom výdaje na vlastné životné náklady prakticky odpadajú) a hlavne potom aj pre prírastky majetku v dôsledku rastu cien nemovitostí, komodít a či cenných papierov na burzách.. To sa nesmie podceňovať, lebo celkove tieto podiely predstavujú významné a pritom pre verejnosť úplne neznáme výpisy nad rámec úradne vykazovaným a evidovaným príjmom, ktoré sa naviac koncentrujú výhradne v rukách hore uvedeného obmedzeného počtu kapitalistických vlastníkov ich pomáhačov.
Príjmy ktoré sú štatisticky vykazované, sa potom rozlišujú na príjmy majetkové (z vlastníctva, podniku, kapitálu) a na príjmy pracovné. Nie je mojim cieľom tu riešiť druhý zásadný spor ekonomickej teórie, totiž, či vlastníctvo produkčných prostriedkov (kapitálu) môže a či nemôže byť samé od seba tvorcom hodnôt a teda či príjmy z neho plynúce sú sociálne oprávnené. Berme ako hotový fakt to, že tieto príjmy tu existujú celkom samostatne. Závažné ekonomické dôsledky však spôsobujú podiely týchto dvoch skupín príjmov a trendy ich vývoja.
Jednoducho povedané, to že príjmy z vlastníctva sú v kapitalizme krikľavo nehorázne, nadmerné vo vzťahu k malému počtu ich príjemcov a ešte k tomu v priebehu rokov sa ich podiel stále zvyšuje. Vidíme, že rozhodujúce stá miliónové masy ekonomicky činných ľudí vo svete sú zamestnancami, k nim dokonca z väčšej časti patria aj už spomínaní pomáhači kapitalistov. Pritom podiel miezd a odmien za prácu na celkových príjmoch v polovici osemdesiatich rokov napr. v Európskej únii predstavoval len 57% a po roku 2000 ešte klesol na 51% (v USA v tom istom čase to bolo 65% a podiel klesol na 61%).
Ďalej vieme, že aj v rámci príjmov z práce veľký a neprimeraný podiel berie časť privilegovaných zamestnancov, manažérov a ďalších pomáhačov. Z toho všetkého vyplýva záver, že príjmy za prácu rozhodujúcej veľkej časti obyvateľstva, to znamená bežných zamestnancov sa pohybuje, aspoň v tzv. západných krajinách, len okolo polovice z celkove vykazovaných príjmov a tento podiel má stále klesajúcu tendenciu (rastie relatívne vykorisťovanie pracujúcich).
Ak sme predpokladali, že tí najbohatší používajú celú druhú polovicu príjmov (bez ďalších nevykázaných príjmov) no predstavujú len 3% populácie, no a z toho je jasné, že ju nemienia a ani nemôžu využívať ako krytie svojich bežných nákladov a potrieb kladených na tovar a služby na trhu. Prevažnú časť z týchto príjmov musia odkladať vo forme akéhosi „pokladu“, teda ako rast svojho vlastného majetku na kúpu pozemkov a iných nemovitostí, cenných papierov všetkého druhu (pravda, niekedy aj bezcenných alebo nadhodnotených), rôznych zbierok umeleckých predmetov a či starožitností, luxusných a predražených „značkových“ produktov, nevyužívaných dopravných lietadiel, jácht a pod.
Ich súhrnným znakom je, že ich cena nie je úmerná množstvu na ich výrobu vynaloženej práce a teda ich potrebe.
Buď ide len o prekupovanie vecí už dávno vyrobených, alebo vôbec nevyrobených (pozemky a prírodné zdroje), alebo o veci, kde potreba ľudskej práce nahradzuje len púha cena značky. Okrem toho, všetky takéto opatrenia prebiehajú často s veľkým časovým odstupom použitia takto bežne „nepoužiteľných“ príjmov.
K čomu to potom „globálne“ (lokálne?) vedie je jasné. Existujúca, alebo možná súhrnná ponuka tovarov a služieb na trhu musí nevyhnutne skôr alebo neskôr prevyšovať reálny dopyt po nich. Totiž tí čo majú veľké peniaze ich v takej miere zďaleka nepotrebujú a masa tých čo ich potrebujú na ne nemajú. Vznikajú a neustále sa roztvárajú nožnice medzi súhrnom ponuky a dopytu, vzniká a narastá deficit celkovej ponuky. To je príčinou masívnej latentnej nerovnováhy súhrnu ponúk a dopytu, respektívne, zásadná deformácia (podhodnotenie) dopytu pracujúcich a na tom základe sa to stáva primárnou príčinou „krízou z nadbytku výroby – nadvýroby“ , vzniku a rastu masovej nezamestnanosti a existencie armády nezamestnaných zo všetkými z toho plynúcimi nežiadúcimi sociálnymi dopytmi.
Súčasný zostrujúci sa spôsob primárneho anti ekvivalentného rozdeľovania výsledkov práce už prekročil únosnú a dokonca seba udržateľnú hranicu. Je úplne jasné, že tento chamtivý kapitalistický (podnikateľský) princíp je nielen nehorázne sociálne nespravodlivý, ale zároveň je aj náložou pod celým týmto systémom, lebo v sebe koncentruje a zosilňuje sociálny antagonizmus a tým aj spoločenské napätie smerujúce k možnému sociálnemu výbuchu.
Pritom tento rozpor nie je možné riešiť ani zvyšovaním nepriamych daní a ďalším obmedzovaním masového dopytu po bežných prostriedkoch, ani zvyšovaním množstva peňazí a ich rozdávaním prostredníctvom rozpočtu, ani inflačnými procesmi. To všetko je len kontra produktívnym prilievaním oleja do ohňa. Kedy a kde sa tento negatívny vývoj zastaví, ak sa vôbec zastaví?
Úspech kapitalistov a podnikateľov je vo významnej miere založený na lacnej pracovnej sile (poprípade aj subdodávateľov). Čím je jej cena (mzda, plat) nižšia, tým viac ostane konkrétnemu vlastníkovi produktívneho majetku – podnikateľovi, kapitalistov, celému štátu v ktorom je také „veľké“ vlastníctvo koncentrované. A to bez rozdielu či sa tomu hovorí vykorisťovanie, parazitizmus alebo vysávanie druhých. Klasicky takto kapitalizmus využíval ľudí doma vo vlastnej krajine. Dokonca aj teraz tu cítime tlak na zvyšovaní využiteľnosti živej práce, a to ak nie priamym znižovaním mzdy, platov, tak určite zaostávaním za rastom jej produktivity a dokonca výrazným zvyšovaním jej intenzity (čo inak povedané znamená tzv. „zoštíhľovanie“ podnikov?).
Dnešné najvyspelejšie a najbohatšie krajiny, bežne sa im hovorí „západné“, však svoje bohatstvo od dôb kolonializmu získavali hlavne v cudzích krajinách, v zahraničí. Robili to bez akýchkoľvek ohľadov celé desaťročia. Zo začiatku priamymi lúpežami bez hanby, využívaním otrokov (napríklad USA). Táto forma ustúpila do úzadia a dnes už prevažujú iné metódy, oveľa decentnejšie a dokonca pre využívané krajiny a ich obyvateľov „prospešnejšie“. Zisky z lacnej zahraničnej práce prináša, ako je všeobecne známe, predovšetkým „dovoz“ lacných pracovných síl zvonku, čo súčasne vytvára konkurenčný a teda nátlakový nástroj voči požiadavkám domácich zamestnancov; vývoz kapitálu do cudzích krajín, kde potom miestny pracovníci vyrábajú lacnejšie tovary, ktoré je potom predávané všade inde po celom svete za bežné tržné ceny (takto získané mimoriadne zisky potom zhrabnú domáce centrály kapitalistických vlastníkov); podhodnotené kurzy domácich mien „zaostalých lacných“ krajín, na základe ktorých je celá exportovaná domáca práca predávaná často hlboko pod cenu.
Napr. v súčasných podmienkach by sme v ČR zhruba za 1000 Kč domácej produkcie mali dostať zhruba, povedzme 60 až 65 Euro, dostávame však len 35 až 40 Euro. Z toho plynie automaticky a bez výnimky strata 20 až 30 Euro, takže takto nevyhnutne na všetkých exportných transakciách prichádzame najmenej o 30% hodnoty domácej práce. A vo vzťahu k niektorým ďalším štátom s ďaleko viacej podhodnotenými menami je to ešte oveľa horšie (napríklad Ukrajina, alebo Rusko). Túto slučku si však často pletú postihnuté krajiny vo veľkej miere dobrovoľne(?) samé v záujme podpory svojho „exportu“, hoci je to dlhodobá samovražedná politika. To čo im prináša krátkodobé výhody dlho nevydrží. Stačí si všimnúť, že meny tzv. vyspelých krajín také odchýlky medzi sebou nepoznajú a že ich kurzy sa pohybujú v podstate okolo reálnych parít kúpnej sily.
No tieto šance do budúcna už budú vyčerpané. Na obzore je postupné vyrovnávanie ekonomickej úrovne tých vyspelejších (vid napríklad Japonsko a tzv. ázijských tigrov). Pokiaľ k tomu bude dochádzať a to je vo veľkej miere predvídateľné u celého radu krajín (napríklad v strednej a východnej Európe), bude sa cena ich práce doma zvyšovať a ich meny sa budú buď zjednocovať, alebo aspoň približovať k reálnej parite.
Úmerne k tomu tieto doterajšie ekonomické „výhody“ pre bohaté krajiny a ich kapitalistov sa budú znižovať a odpadávať. Pracovníci zostanú doma lebo vonku nebudú predpoklady na vyššie zárobky, vývoz kapitálu prestane mať zmysel keď vonku budú musieť podnikatelia platiť za pracovnú silu to sté ako vo vlastnej krajine (naviac vzniká problém aj pokiaľ sa jedná o zdroje tohto kapitálu, najmä v USA) a pri vyrovnávaní kurzu meny prestane byť import tovaru a služieb z „lacných krajín“ sám o sebe mimoriadne zaujímavý a využívaný. Potom bude platiť zásada „čo si doma vyrobíš tak aj máš ...“
Naviac v súvislosti s vyčerpaním neobnoviteľných (nielen energetických) zdrojov je možné očakávať nástup rasu významných cien komodít, ktorých je už v súčasnosti v bohatých krajinách nedostatok a nevyhnutne musia byť importované. To prinesie významnú zmenu v doterajšom prerozdeľovaní ziskov s tým, že začnú oveľa viac zarábať krajiny spravidla zaostávajúce, ak majú energetické a iné suroviny (napr. Rusko) alebo dostatok poľnohospodárskej pôdy a vody. Za tieto suroviny a potraviny budú platiť viac krajiny ktoré majú ich deficit a to predovšetkým tie, ktoré sú dnes najvyspelejšie. To v každom prípade znamená významný podnet pre znižovanie rozdielov v ekonomickej úrovne celej rady krajín, k vyrovnávaniu ich životnej úrovne a ceny práce.
V kombinácii s rastúcou stratou dôveryhodnosti existujúcich rezervných mien (hlavne USD) je taký vývoj reálny a pravdepodobný, aspoň pokiaľ sa jedná o veľkú časť zaostávajúcich krajín, ktoré dennodenne prinášajú za cenu svojich vlastných strát znížené ekonomické výhody (zisky) bohatých západných krajín a kapitalistov, ktorí ich doteraz takmer bez obmedzení využívali. Zatiaľ totiš práve oni boli a aj sú hlavným zdrojom ich ekonomického rastu. Pokiaľ ale bude tento zdroj obmedzovaný môžeme predpokladať, že „bohatí“ budú postupne prichádzať ročne o bilióny dolárov doterajších bezpracných ziskov a je otázne, či to pre nich nebude znamenať smrteľnú stratu. Lebo práve privilégium ich ekonomickej výlučnosti až doteraz je pre nich nevyhnutnou živou vodou a zdrojom ich politickej moci. Preto je paradoxné, že práve tak žiadúce globálne ekonomické vyrovnávanie krajín je pre kapitalizmus vlastne výraznou hrozbou.
Kapitalizmus sa sám označuje ako „trhová ekonomika“. V skutočnosti však – aspoň podľa klasických kritérií – trh sústavne deformuje, dnes už globálne tím (a nielen) podväzuje súhrnný dopyt. Už bolo povedané, že už doma znížil a znižuje žiadúci dopyt ľudí, predovšetkým zamestnancov zo stredných tried. V druhom rade však takto znížil a ďalej znižuje dopyt celých štátov a dokonca celých skupín štátov. Dochádza k tomu dôsledkom rôznych ekonomických metód „vykostenia“. Takých príkladov poznajú dejiny celý rad už z koloniálnej doby. Platí to napríklad o Číne, ktorá ešte na sklonku 19. storočia bola pomerne stabilizovanou a vyspelou krajinou a za krátky čas ju agresia predovšetkým európskych krajín stačila zničiť tak, že sa stala ich bezvýznamným príveskom a teda aj bedárom, ktorí si od nich už nemohol veľa kúpiť aj keby chcel. Podobný osud však postihol aj Indiu, africké krajiny a či Juhovýchodnú Áziu.
Ani v moderných časoch sa chamtivý kapitalizmus a kapitalisti nesprávali inak. Ešte máme pred očami nedávne zjednotenie NSR a NDR, ktoré veľmi rýchlo zdecimovalo východonemecké oblasti, lebo nedostali priestor z udržaniu a rozvoju vlastnej relatívne vysokej produkcie a už veľa rokov musí žiť z dotácií, ktoré im musí dávať západná časť Nemecka, ktoré to samozrejme z nevôľou znášajú. Nakoniec, to isté platí pre bývalý blok Rady vzájomnej hospodárskej pomoci, vrátane Ruska a bývalých Sovietskych republík, ktoré v rámci západnými poradcami naordinovaných privatizácií, devalvácií meny a otvorenie sa pred dovozom (atď.) v podstate prišli skoro o všetko (tu však neprichádzajú do úvahy žiadne náhradné dotácie).
Pre západ to znamenalo mimoriadnu hospodársku injekciu, ktorá mu medzi tým priniesla už bilióny dolárov. No zato ma na svojich východných hraniciach zadlžených chudákov, ktorí už narazili, alebo čoskoro narazia na hranice možností ďalších úverov a stanú sa viac menej insolventnými. Ako potencionálny dobrí zákazníci budú potom zjavne stratení a budú skôr považovaný za príťaž, ako sú už považované rozvojové krajiny (?) (ktoré sa nazývajú aj ako krajiny LDC). A vlastne ani Latinská Amerika na tom nie je lepšia; aj tu sa situácia vyvinula tak, že dôsledkom dlhodobej spolupráce s Medzinárodným menovým fondom vo väčšine krajín až splátky pôžičiek a úroky prevyšujú výšku dovozu kapitálu. Dostali sa tak do „večného“ kolotoča vytĺkania klinu klinom, neustáleho hľadania nových pôžičiek s cieľom splatiť predchádzajúce pôžičky a bežné úroky. Takže po likvidácii a „vycicaní“ RVHP už dnes kapitalizmus nemá v dohľade žiadne nové perspektívne trhy. Na druhej strane pretrvávajú a rozširujú sa oblasti svetovej chudoby, kde musia ľudia žiť za pár dolárov denne. Je možné, že do tohto pásma onedlho skĺznu aj niektoré zúbožené štáty bývalého Sovietskeho zväzu.
Vidíme že to, čo prináša z krátkodobého pohľadu veľké zisky, z dlhodobého hľadiska znamená stratu veľkých trhov a tak aj zákonite obmedzené možnosti kapitalistov a vyspelých štátov v oblasti rastu ich kapitálu. Pritom sa takto polarizujú hospodárske a spoločenské pomery „vyspelých a zaostalých štátov“. Ako je vidieť, niečo na tej trhovej ekonomike nefunguje. Je to začarovaný kruh ktorý nenásytný kapitalizmus nie je schopný uzavrieť. Zdá sa, že kapitalizmus už nebude mať na svete nové významné trhy pre „vyžieranie“, aspoň nie v dohľadnom čase. To znamená, že pre kapitalizmus a jeho rozširovanie sa už neexistuje žiaden nový geografický priestor.
To však nie sú jeho všetky slabiny a riziká. Určite k nim patrí aj skutočnosť, že súčasné prostriedky modernej informačnej techniky ohrozujú doteraz jednotnú frontu kapitalistickej propagandy, znižujú a maria tak jej účinnosť a pôsobenie na vymývanie mozgov. Rastú aj nové konkurenčné centrá vládnúcim USA a západným krajinám s ktorými musia počítať a deliť sa s nimi o moc. Predovšetkým sa jedná o Čínu a s najväčšou pravdepodobnosťou aj o Rusko.
Okrem toho vo svete nielen že existujú, ale stále aj narastajú zásadné globálne problémy, ktoré súčasný spoločenský systém sám do veľkej miery vytvoril a s ktorými si teraz nevie rady. Zatiaľ pred nimi len zatvára oči a ich riešenie odsúva do budúcnosti, čím sa možnosti ich účinného riešenia deň zo dňa znižujú. Máme tu na mysli napríklad zmenu klímy, znečisťovanie planéty, vyčerpávanie neobnoviteľných zdrojov, preľudnenosť planéty jadrové riziká a pod. Zaoberať sa týmito problémami by bolo oveľa väčším hrdinstvom ako kopať do komunistov. Kapitalizmus ľudí delí na privilegované (osoby, krajiny) a tie ostatné a to podľa nespravodlivých a často nepoctivých kritérií. Jeho hriechy sú nevypočitateľné lebo sa jedná o systém ktorý sa neštíti ničoho. Zlodejský a falošný, neprimerane poškodzujúci prírodu, podnecujúci vandalizmus a kriminalitu, strašidelný a agresívny vo vzťahu ku krajinám, ktoré by sa opovážili tancovať inak ako oni budú pískať atd. Vytvára priepastné sociálne rozdiely, zakladá organizovaný zločin, brutalitu, narkomániu a podobné „vymoženosti“ jeho „civilizácie“. Sám sa však vydáva za nevyhnutný zdroj a ochrancu slobody a ľudských práv. Vydáva sa za strážcu demokracie doma aj v celom svete.
V skutočnosti je to ale systém hlboko antidemokratický. Ak si odmyslíme existenciu tzv. „slobodných“ volieb, ktoré medzitým degradovali na masívne reklamné kampane (viď. slogan podľa ktorého „ak by voľby mali nejaký význam, tak by už dávno boli zrušené“), tak potom oni v skutočnosti väčšine populácie (masám, stredným vrstvám) mnoho reálneho neprinesú.
A veľký majetok demokracii v praxi likviduje, lebo je prostriedkom k ovládaniu a využívaniu ľudí (pracujúcich, občanov a voličov) a nie k ich slobode. Však nikto sa ani nesnaží popierať, že v kapitalizme je (jedinou?) skutočnou zárukou slobody a nezávislosti len dostatok, či vlastne nadbytok peňazí...
Spomínané slabiny je možné považovať za nejaké deštrukčné náboje založené a tikajúce pod celým kapitalistickým systémom. Celá rada svetových intelektuálov a kritikov si to už dávno uvedomila (spomeňme aspoň tých najznámejších Chomsky, Stieglitz, Krugman, Vallerstein, Greer, Moore, Faber). No a koniec koncov to platí pre väčšinu svetovej populácie vo všeobecnosti, u ktorej sa to prejavuje (aj keď možno len povrchne) nárastom anti amerikanizmu a anti sionizmu.
Dnešný globálny kapitalizmus je viditeľne chronicky chorý, vlastne on sám ako taký je základom nemoci spoločnosti. No už dávno táto choroba nepredstavuje chrípku, je to skôr chronická metastázujúca (smrteľná) rakovina. Už dávno sa nejedná o systém, ktorý znáša zlaté vajcia, ale o systém, ktorý zlaté vajcia kradne iným a zhrabuje ich na hromadu ktorá patrí pár vyvoleným... Systém, ktorý stojí na brzde možného uchovania a rozvoja kvality života väčšiny a zrejme aj celej planéty. Ako z tohto všetkého marazmu vystúpiť von, čo všetko ešte môžeme očakávať? Dôjde k prehĺbeniu demokracie, alebo k fašizácii spoločnosti?
Rozhodujúce slovo, ako sa zdá, bude mať predovšetkým vývoj v samostatných USA. Ešte stále sa jedná o super veľmoc, aj keď táto super veľmoc už dávno stratila oprávnenie byť v niečom vzorom. Tak to bude aspoň pre najbližšie roky. O situácii v ktorej sa nachádzajú USA sme už hovorili. Začiatok ich uzdravovania by sa musel opierať o reálne ekonomické rozhodnutia no tie zatiaľ absentujú. Predovšetkým by museli nastúpiť obrovské úsporné opatrenia všetkého druhu, alebo aspoň výpredaje existujúceho hmotného majetku, v rozsahu najmenej jedného bilióna dolárov ročne, čo by aj tak stačilo len na zastavenie ďalšieho rastu dlhov. To čo sa zdá, že neprichádza do úvahy, nikto si ani nechce predstaviť následky takéhoto skutku v oblasti sociálnej a vojensko-politickej. Pokiaľ sa jedná o druhú cestu smerujúcu k mimoriadnemu vysokému zvýšeniu efektivity ekonomiky a rastu jeho produkcie (no nie len v službách, alebo dokonca len v „bankách“) je možné konštatovať, že na to už tento štát nemá. Môže sa o to už len pokúsiť, ale v tomto smere už premeškal svoj čas. Skrátka a jasne, svoje dlhy súčasné USA určite nedokáže zaplatiť.
Ostáva im už len špecifická, ale najreálnejšia „tretia cesta“, to znamená kradnúť majetky u druhých. Pravdepodobne k nim príde tak či tak na základe výrazného znehodnotenia dolára, ktoré, ako sa hovorí je „predo dvermi“. Veritelia zaplačú nad stratami, samozrejme ak si to nechajú len tak beztrestne urobiť. No asi nič iného im neostane. No ani to nebude stačiť. Bude sa musieť snažiť o získanie nových reálnych zdrojov. Bude musieť ísť o získanie nových reálnych zdrojov, ako to svetu ukázali USA nedávnou agresiou v Iraku. Na programe je teraz predovšetkým Rusko. Pred útokom na Rusko budú ešte prebiehať rôzne rituálne gestá a „vzájomné vyjednávania“ s najrôznejšími kompromismi, ale konečný cieľ stále zostáva. USA nemôžu ponechať Rusku také ohromné zásoby energetických a iných surovín, keď ich oni majú nedostatok. Okrem toho, budú sa snažiť odstrániť jeho, ešte stále silný jadrový program a jadrové zbrane ktoré by ich mohli ohrozovať.
K dispozícii majú rozpracovanú stratégiu prvého jadrového úderu, ak sa im hrozbu odvety na báze supermoderných vojenských technológií podarí odraziť, alebo minimalizovať.
Reálnejšie však asi bude takpovediac k jeho rozbitiu využiť skupinu „ochotných“ štátov z bývalého sovietskeho bloku, predovšetkým tých najhorlivejších zo Strednej Európy a z Pobaltia. Tí, ako sa zdá, budú ochotní položiť na oltár veľkého brata svoje vlastné krajiny a svoje obyvateľstvo a z pohľadu USA by bola hlúposť to spolu s nimi nepripravovať. Takže, stredná a východná Európa nemajú ďaleko k tomu, aby sa opakovane stali svetovým bojiskom. USA nakoniec môžu stáť, akože stranou, vyprodukujú len nejakú tú zámienku, dodajú zbrane a nevyhnutnú podporu. K tomu všetkému aj EÚ priloží svoje polienko.
Samozrejme dopredu nevieme ako sa vyvinie situácia u iných dôležitých hráčov, ako je Čína ale aj Latinská Amerika. V každom prípade čakajú Rusko v najbližších rokoch nepríjemné chvíle, ak bude ochotné a schopné svoje územie, ľudí a svoje prírodné zdroje ochrániť. Zdá sa, že sa vrátila neistá situácia tridsiatich rokov minulého storočia, ktorá oznámila svoj nástup Mníchovom. Dnes to môže byť nejaká iná provokácia. V každom prípade platí, že v zúfalej situácii môžu nielen ľudia, ale aj krajiny robiť zúfalé veci, napríklad nevládali by uniesť stratu svetovej nadvlády.
Je nutné konštatovať, že kapitalizmus bol a je (?) technicky a obchodne úspešný. No ako je vidieť je aj sám o sebe nielenže veľmi rizikový, ale pre ľudí (väčšinu ľudí) systém zlodejský, asociálny, neefektívny, nerovnovážny, škodlivý, falošný, nebezpečný a zákerný. Vo svojej podstate je aj nedemokratický a amorálny. Za základ svojich hodnôt považuje nebezpečnú, neobmedzenú mieru slobody jednotlivca, formulovanú v rôznych verziách ideológie liberalizmu a neoliberalizmu. Nerešpektuje fakt, že rôzny ľudia a národy majú rôzne povahy, rôzne túžby po moci a rôznu mieru sebectva, rôzne požiadavky na vlastné svedomie.
V takej situácii sa také chápanie slobôd zvrhlo na ich maximalizáciu pre tých, ktorí majú minimálne ohľady na iných ľudí, alebo nemajú žiadne. Zjednodušene sa potom za slobodu považuje vlastniť čo najviac majetku, preto lebo ten určuje podiel ľudí na faktickej moci.
Je to systém, ktorý pokladá za normálne, aby v spoločenskom ringu spolu bojovali a to bez akýchkoľvek pravidiel kategórie ťažkej a mušej váhy a dopredu známi výsledok takéhoto boja považovali za spravodlivý.
Je to systém neľútostný, neľútostný a nadmieru zločinecký a jeho nositelia sú z veľkej časti aj sociopati. Veď v súčasnosti, počas jeho neobmedzenej vlády umiera hladom a z dôsledkov nedostatočnej lekárskej starostlivosti 24 tisíc malých detí denne. To za rok predstavuje 8,8 mil. detí a celkový počet týchto detí, vzhľadom k progresívnemu vývoju v tomto storočí sa môže pohybovať okolo až okolo miliardy. Čo oproti tomu boli, ani nie dokázané, hladomory v Rusku a v Číne?
Na svetovej scéne takto pôsobia a stretávajú sa traja hlavní hráči. Na jednej strane samotná naša planéta a jej príroda, na druhej strane ľudstvo rozdelené do dvoch základných táborov. Dá sa povedať, do dvoch hlavných kást. Na spoločenskú etiku triedy vládnúcich kapitalistov podporovaných triedou ich pomáhačov (politických, manažérskych, mediálnych atď.) a na stredné triedy tých ostatných ostávajúcich (tí sa môžu ešte ďalej deliť na ľudí z prevažne vykorisťovateľských krajín a krajín vykorisťovaných). Ti sú samozrejme manipulovateľní a manipulovaní, nejednotní, rozhádaní, pasívny a v podstate bezmocní. Pre kapitalistov sú len využiteľným materiálom, len ľudským faktorom s ktorým si až doposiaľ vo veľkej miere môžu robiť čo chcú.
Kapitalizmus (imperializmus, globálny imperializmus) napriek všetkým svojim chorobám ktoré sme vymenovali, je zatiaľ stále v trvalom útoku, zatiaľ stále vyhráva, dokonale máva nielen s miliardami jednotlivcov, ale aj s desiatkami „poddaných“ krajín. A to nielen v treťom svete, ale napríklad aj v rámci samotnej Európskej únie. V súčasnosti je úplne bezmocná proti jej skutkom celá naša planéta. Vo svojom boji proti nej sa riadi zásadou podľa ktorej „účel svätí prostriedky“ a nehanbí sa použiť žiadneho prostriedku vrátane agresie, vojny a okupácie.
Predpokladom možnej nápravy problémov, hriechov a hrozieb dnešného sveta nemôže byť len snaha udržanie a či posilnenie sociálneho štátu. To je samé o sebe len neurčité vábne, celkom nezávažný a pritom vlastne len ústupový pojem, ktorý má napomôcť zakryť neschopnosť a bezmocnosť hľadania principiálneho riešenia.
Sociálny štát je určite (oveľa) lepší ako nič, ale aj on stále ostáva len kapitalistickým podvodom. Opiera sa o reálny predpoklad, že nutné spoločenské zmeny a spoločenská spravodlivosť bez všetkého odporu umožnia samotní kapitalisti ako akúsi „charitu“, pretože si uvedomia opodstatnenosť kritiky a budú mať ľudské pochopenie pre masy chudobných a trpiacich. Vraj kapitalistov je treba len presvedčiť a apelovať na ich sociálne cítenie. To je však len chiméra.
Nositelia týchto teórií skrývajú fakt, že riešenie nie je možné hľadať v nejakom druhotnom, alebo terciálnom prerozdeľovaní zdrojov, ale v ich primárnom rozdelení, to znamená v zaistení a spravodlivom odmeňovaní pracujúcich za vykonanú prácu.
Nejedná sa o nejaké milodary dobrého štátu, ale o to, aby ľudia dostávali nazad to čo sami vytvorili. A práve tu ide dlhodobo vývoj úplne opačným smerom, pretože nožnice medzi vysokými príjmami bohatých a príjmami tých ostatných sa práve v posledných desaťročiach stále viac roztvárajú. Za sociálny štát „bojujú“ predovšetkým dnešní ľavicoví(?) politici tzv. vyspelých krajín, ktorí sa tak snažia zabezpečiť pred „národom“ alibi, že dostatočne presadzujú ich záujmy. Nechcú ani počuť o tom, že kapitalisti aj v ustupovali neradi len v situácii, keď to museli a to vzhľadom k vnikajúcej konkurencii bloku štátov a to či viac, alebo menej úspešných, snažiacich sa o presadenie sociálnych princípov v rámci spoločenstva Rady vzájomnej hospodárskej pomoci. Po likvidácii tohto nepriateľa si prestali kapitalisti dávať servítku pred ústa a ani v minulosti si ju dávať nebudú. No a na vysnívaný sociálny štát zvysoka kašľú a presadzujú len svoje záujmy. No a súčasní politickí „kapry“ si nebudú nejakými vážnymi politickými stretmi koledovať o to, aby si nakoniec vypustili vlastný rybník.
Pritom všetkom, svet by sa bez kapitalistov celkom dobre zaobišiel. Nikto ich predsa nepotrebuje. Tú úzku skupinku boháčov, ktoré reprezentuje len niečo viac ako promile svetovej populácie ľudstvo môže kľudne postrádať. A to o to skôr, že v ich rámci z veľkej časti rozkazuje rozkazuje len malá skupina, niekoľko stoviek dolárových miliardárov, ktorí však o sebe vedia a na rozdiel od nás „pracujúcich“ dokážu napriek dielčích vzájomných rozporov organizovať a presadzovať svoje ciele a to viac menej koordinovane (viď. ich známe inštitúty ako napríklad Bilderbergská skupina alebo Sionistický kongres). Keby tieto zmizli zo svetovej scény, svet by si to ani hypoteticky nevšimol. Pretože to, čo ich dnes robí mocnými a nepostrádateľnými nie je žiaden mimoriadny intelekt, výkonnosť alebo morálka, ale len a len ich peniaze (ktoré vlastne ani nemusia byť pravými peniazmi ako sme si to už vyššie ukázali). Tieto peniaze na jednej strane získavajú vykorisťovaním, okrádaním a anti produktívnymi a rozvratnými špekuláciami a na strane druhej ich používajú k zabezpečeniu a udržaniu svojej moci. Za tieto peniaze si kupujú svetovú propagandu, to znamená verejnú mienku, za tieto peniaze ovládajú políciu a justíciu, za ne si kupujú a rozmiestňujú vlastných poddajných politikov prakticky vo väčšine štátov sveta. No a to hlavné, za ne vybudovali a udržiavajú celosvetovú sieť tajných špionážnych a podvratných služieb a armády zo základňami po celom svete a na všetkých oceánoch, umožňujú im viesť potrebné vojny a okupovať krajiny ...
V efektívnom, spravodlivom a demokratickom vedení krajiny by však úplne prepadli. Je divné, že aj tí „blbí a zlí“ komunisti boli pre ľudí prospešnejší a spravodlivejší. Pritom ale, ako všetci vieme, im propaganda nemôže prísť na meno a stále sa množí návrhy na zúčtovanie s nimi. No ľudia si to aj tak vykladajú po svojom.
Niekde som počuj, alebo čítal, už presne neviem, ironický slogan podľa ktorého „skôr ako tých komunistov povešiame na pouličné lampy, mali by sme z nich vymlátiť informácie, ako to robili, že za 40 rokov mali na všetko peniaze a žili bez dlhov“. No a to dokázali nielen v našej malej krajine ČSSR, ktoré súčasní kapitalisti za púhych dvadsať rokov priviedli k ekonomickému a morálnemu krachu. Vlastne je to tak po celom svete, aj vo vyspelých a „bohatých“ krajinách. Výrazným dôkazom o pravdivosti týchto slov je obrovská a bezvýchodisková zadlženosť týchto krajín. Napríklad zadlženosť USA už koncom roku 2007 presiahla 51 biliónov USD (dlhy štátu, republík a miestnych orgánov, komerčné dlhy a dlhy domácností dohromady), v Európskej únii dlh predstavuje úhrada 50 tisíc Euro na jedného obyvateľa.
Nie sú potrebné ďalšie dôkazy o úplnej zbytočnosti a škodlivosti dnešných kapitalistických „elít“ a ich poskokov. Ukázalo sa, že kapitalizmus je síce nablýskaný, ale pre väčšinu ľudí nevýhodný. Vytvorená demokracia sa zmrštila na formálne voľby, ktoré sú organizované skôr ako reklamná kampaň.
Ako je vidieť, dnešný vládcovia neukázali žiadne schopnosti, ukázali len vlastnú chamtivosť a bezohľadnosť. V opačnom prípade by USA, EÚ (vrátane našej malej ČR) nedopadli tak ako dopadli teraz. Preto by bol najvyšší čas sa ich zbaviť, zobrať im z rúk moc, uplatniť právo pracujúcej väčšiny „zmocniť sa politiky a ekonomiky vo vlastnej krajine“ tak ako to hovorí známy americká režisér Michael Moore. V praxi by to znamenalo zobrať im monopol na verejné objednávky, verejné dlhy, neobmedzené používanie peňazí obyvateľov (vklady, poistky atď.), nadmerné a nekryté vydávanie peňazí ( čo platí nielen pre americký FED), burzy, zahraničné daňové raje (prevody a úniky pred domácimi zákonmi), cudzích pracovníkov (doma aj v zahraničí), vlastníctvo prírodných zdrojov, technických a technologických monopolov a pod.
Ako ukázal sám život, okrem iného aj v tejto práci uvádzané faktá o spoločenskom vývoji v bývalom „socialistickom“ Československu, kvalitatívny problém ich osobnej náhrady z radov ľudí, z radov obyčajných občanov nebol, nie je nijakým problémom. Aj keď politici a aj iní predstavitelia bývalého režimu tiež za veľa nestáli, no stále boli lepší a vo vzťahu zo zabezpečovaním lepšieho života väčšiny obyvateľstva bol úspešnejší ako to dokazujú kapitalisti z takzvaných „lepších a najlepších rodín a kruhov. Je a vždy bude pre správu demokratickej spoločnosti a jej ekonomiky z čoho vyberať. Bohatí kapitalisti, bývalá šľachta a ich potomkovia, cirkevná hierarchia a podobní predstavitelia súčasnej elity na to, ako je vidieť nestačia a to ani morálne. No ak vychádzame z reálnych faktov a nie z toho, čo o sebe oni sami tvrdia a ako sa nám predvádzajú. O to viac to platí pre triedu „pomáhačov“ kapitalistov, ktorá z pravidla potreby je ochotná zo zmenami spoločenskej situácie a veľmi rýchlo sa vie týmto zmenám prispôsobiť. Tento problém by bol len druhotný. Táto skupina ľudí, to sú potencionálny prebehlíci, ktorí by sa nakoniec pri eventuálnej zásadnej zmene spoločenského systému (smerom k socializmu) vnucovali sami, aj keby ich o to nikto nežiadal.
V súčasnej situácii, v daných podmienkach, to všetko sú len ilúzie a bezvýznamné božské želania (ktoré si vari nikto verejne nedovolí ani vysloviť). Dokonca si ich masy svetovej populácie zo stredných tried a ich predstavitelia (ak vôbec o nejakých je možné hovoriť) vari ani neuvedomujú. Niet sa ani čomu čudovať. Hlavné prekážky sú úplne prozaické, ale plne funkčné. Je to všeobecná nejednotnosť, rozoštvanosť a akčná nekoordinovanosť 4/5 svetovej populácie patriacej k strednej triede. Neexistencia reálnych, ale pritom aj nevyhnutných sociálnych vízií a cieľov, jalovosť a nevyzrelosť sociálnych ideí, no a v neposlednom rade aj nedostatok potrebných charizmatických vodcov. Hoci sa o tom sem tam začína už hovoriť, dokonca o „sebauvedomovaní más“ nedávno hovoril aj známi americký intrigán a konšpirátor Brzezinský, no zatiaľ sa také tvrdenie zdá stále prehnané a predčasné.
Kapitalisti však stav svete a vývoj myslenia ľudí určite sleduje a tieto úvahy nie sú im neznáme. Preto pozor! Tak, ako my nepotrebujeme týchto plutokratických kapitalistov, tak ani oni nepotrebujú nás, masy ľudí (strednú triedu). Úplne by im vystačila taká desatina svetovej populácie, povedzme takých 600 až 700 miliónov poslušných moderných otrokov; súčasne by sa „vyhubením nadbytočných“ na dlhú dobu odľahčilo aj tretiemu hráčovi, to znamená našej planéte, ktorá je na rozdiel od ľudských más pre nich a pre ich život nevyhnutná. Im by stačilo zaistenie si svojej moci a doterajšieho spôsobu života. Aj také úvahy sa vraj už na „najvyššej úrovni“ neformálnej, ale dostatočne mocnej svetovej vlády diskutovali. Stačilo by pre začiatok vyradiť (zničiť?) pár darebáckych štátov, akými sú predovšetkým Rusko, Čína a Irán. Dokonca, môžu k tomu využiť aj rôzne prírodné katastrofy , epidémie a či hladomory. Možno aj eugeniky. V poslednej dobe sa dokonca hovorí o účinnej klimaticko-tektonickej zbrani USA (systém HAARP). Dnešná svetová populácia je pre kapitalizmus v podstate nepotrebná, no je samozrejmosťou, že aj on potrebuje zachovanie zdravej planéty. Aj keď on sám pre to veľa neurobil a nerobí, naopak, stále pokračuje v jej poškodzovaní. Stále nie je známe, či svetovládci dokážu tento problém (väčšiny ľudstva) eliminovať bez toho, aby pritom nenávratne nepoškodili náš svet, našu planétu.
Možno sú to len fantázie, nezmyselné konšpiračné teórie. Je však reálne a pre vládnucich kapitalistov zrejmé, že ponechať veci samovoľnému vývoju by pre nich v dohľadnej dobe niekoľkých desaťročí nemuselo dobre skončiť. Aj oni teda majú svoje obavy. Iná vec je, že v prípade pristúpenia k reálnym opatreniam na záchranu sveta by sa muselo pristúpiť veľmi rýchle. Situácia je však taká, že hrozí zrútenie americkej ekonomiky a možno aj celých USA. Teraz je to pre nich hra s časom, boj o čas. Výsledok by však stál za to pre krajinu vyvolených. V takom prípade ich otrokmi by sa stal celý svet, celá planéta. Tak ako sa to hovorí v ich prastarých mýtoch.
No nemožno si sypať piesok do očí, zatiaľ je globálny kapitalizmus natoľko silný a pritom aj úplne bezohľadný, že nemá reálneho nepriateľa. USA za bezcenné peniaze majú v rukách svetovú propagandu, rozhodujúcu časť majetkov a zdrojov, svoje intelektuálne a politické garnitúry (hoci zatiaľ pracujú len „v tieni“) v krajinách po celom svete, tajné služby a v napokon aj najsilnejšie armády.
K dispozícii majú aj neúnavne „ohlupujúce“ masové náboženstvo, predovšetkým židovské a kresťanské. Ono má aj jedinečnú „bojovú“ motiváciu, lebo vie, že ako získa (a to už akýmkoľvek spôsobom) udržať a získať nové majetky – kapitál, ktorý je jediným zdrojom ich sily a vlády. To znamená aj ich života a udržanie sa ich klanov. Je to pre nich veľmi sľubný systém a stojí im za to za neho bojovať, lebo sa v ňom môžu stať ešte bohatšími a mocnejšími, môžu si v ňom spokojne a dobre žiť akýkoľvek vypočítavý darebák ale aj blbec, stačí keď si toho veľa nakradne (alebo už nakradol od alebo jeho predkovia).
Ľudia (hlavne v oblasti našej židovsko-kresťanskej „civilizácie“) sú mediálne zmanipulovaní, vo väčšine prípadov sa správajú ako by boli ochotní ísť dobrovoľne na bitúnok. Chovajú sa apaticky a disciplinovane. Všetky tieto predpoklady umožnili, že je kapitalizmus (imperializmus) napriek všetkým problémom stále na vzostup, je stále ofenzívny(?) určuje smery a tempá strategických hier o tento svet. Dokonca svoju svetovládu ešte posilňuje, lebo ešte stále dokáže priťahovať svoje „poddané“ národy a ľudí, stále sa snaží svet rozvracať a to čím ďalej tým viac, čo dokazuje okrem iného aj sústavne sa opakujúcou sériou farebných revolúcií. Bezpochyby sa s tým vývoj vo svete urýchľuje, no nie je vylúčené, že s tým kapitalizmus svoje sily prepína a sám sa tak oslabuje.
Napriek tejto zložitej a sľubnej vyhliadke „obyčajní ľudia“ – vykorisťovaní, zneužívaní a podvádzaní – pokiaľ majú ostať ľuďmi, nemôžu vydržať vo svojom každodennom úsilí o nápravu spoločnosti, o vytvorenie spravodlivého (socialistického?) spoločenského systému. Nevedia obstáť v boji o zaistenie svojej lepšej budúcnosti a lepšej budúcnosti celej planéty. No ak ľudstvo nechce byť preklasifikované za stádo oviec tak niečo musí robiť. No a k tomu musí využiť všetky dostupné možnosti a to najmä vo vyspelých krajinách kde môžu byť ich snahy najefektívnejšie, ktoré sa tak môžu stať aj príkladom a záštitou tých ostatných „slabsích“ krajín. Väčšinou sú známe, ale zatiaľ nedosiahnuteľné a zatiaľ sa nedajú presadiť. Základným cieľom musí byť v prvom rade snaha o obnovu ekonomických pozícií a práv väčšiny spoločnosti (to je však súčasne spojené s obmedzením ekonomickej základne ale nie zo smrteľne nebezpečným odstraňovaním majetkových a mocenských privilégií kapitalizmu). Zlomovým okamžikom a signálom určitej zmeny pozícií bude doba, kedy skončí, alebo dôjde k výraznému obmedzeniu funkcie US dolára ako svetovej rezervnej meny, keď ich jednotlivé krajiny začnú ako dôveryhodné platidlo odmietať... No a k tomu sa už dlhšiu dobu situácia vo svete schyľuje, zdá sa, že takáto situácia je už za rohom. Ako dobre vieme, centrom riadenia moci a najcitlivejším bodom kapitalizmu sú banky a iné finančné inštitúcie. To znamená je demokratická väčšina spoločnosti musí v prvom rade ovládnuť tieto inštitúcie.
V praxi sa jedná o to, aby štát, alebo iné verejnoprávne orgány zriadili a všade využívali najmenej jednu vlastnú mocnú banku a sporiteľňu, ktorá by mohla využívať lepšie ponuky záruk, výhodnejšie úrokové väzby, nižšie poplatky a vyššiu stabilitu.
V komunikačnom boji zo súkromnými subjektami by tak mohli na svoju stranu pretiahnuť podstatnú časť domácich úspor a tieto využívať k prevzatiu a výhodnejšiemu splácaniu domácich verejnoprávnych dlhov. Jedná sa o to, aby peniaze občanov boli využité k ich vlastnému prospechu, pritom prípadné zisky z toho by sa opäť vracali späť ľuďom. To isté sa dá uplatniť v oblasti osobného aj verejného poistenia. V záujme zaistenia základných istôt občanov nedovoliť, aby peniaze ktoré vyberá štát a či miestne orgány na základe zákona (dane, zákonné poistenie) boli ukladané k správe a pre využívanie súkromným subjektom.
V záujme ozdravenia meny je nevyhnutné regulovať nielen peňažné emisie, ale aj úrokové sadzby, kurz vlastnej meny aj devízovú pozíciu krajiny.
Je nevyhnutné eliminovať špekulatívne obchody všetkého druhu, v prvom rade z nebezpečnými peňažnými derivátmi, možnosťami presunu a umiestňovania vnútorných zdrojov v daňových rajoch, nadmerné riziká v rôznych investičných fondoch a operáciách s cennými papiermi.
Bude nevyhnutné zabrániť možnostiam špekuláciám s nemovitosťami, čo je jednou z podmienok pre odstránenie korupcie politikov. Bude nevyhnutné zvýšiť význam auditov a raitingov. Využiť všetkých zákonných možností limitovania úrokov a cien najdôležitejšej produkcie a služieb a to najmä v oblasti technických monopolov (elektrina, teplo, voda atď.). Budú sa musieť aj všemožného diktátu Medzinárodného menového fondu.
Cieľom menovej politiky musí byť odstraňovanie dnešného špekulatívneho znehodnocovania našej (Českej) koruny, ktoré vo svojich dôsledkoch znamená, že našu národnú prácu predávame do zahraničia pod cenu zo stratou okolo 40% z exportných tržieb. Naviac platby za tovar sú inkasované väčšinou v dolároch a či Eurách, u ktorých je zjavné prudké znehodnocovanie, čo znamená, že naše „devízové rezervy“ sa potom vyparia bez akékoľvek náhrady ako para nad hrncom ...
To samozrejme nie je ani zďaleka všetko. Bude nevyhnutné vybudovať (obnovovať) vlastnú sieť konkurenčných štátnych a miestnych dodávateľských produkčných podnikov, ktoré by okrem iného mohli primárne zaistiť plnenie verejnoprávnych zákazok za výhodnejších ekonomických ( to platí jednoznačne napríklad pre výstavbu dopravných objektov, alebo pre obchody Štátnych lesov), čo by výrazne sťažilo možnosti korupcie.
Táto požiadavka nie je nijako mimoriadna, pretože možnosti presadenia sa výhodnejšieho spoločenského vlastníctva (vrátane družstevného) sú opäť oživované aj významnými ekonómami. Napríklad v roku 2009 za návrhy a odôvodnenie takýchto požiadaviek získala významná americká ekonómka Ostromová Nobelovu cenu.
Zatiaľ sú však v Čechách verejnoprávne organizácie (ak vôbec sú) voči súkromnému sektoru práve vo veľkej nevýhode. A to už s tým, ako sú zverejňované informácie pri výbere dodávateľov a odberateľov, ako majú informovať verejne o veciach, ktoré sú u privátnych subjektoch v ich záujme obchodným tajomstvom a pod. V rámci toho všetkého potom hravne miestne orgány môžu účelovo prevziať vlastníctvo, alebo aspoň získať rozhodujúci vplyv na riadenie a využívanie prírodných zdrojov (vrátane pôdy a lesov) a rôznych technických monopolov na svojom územiach. Obnoviť a posilňovať podiel domácej produkcie na vnútornom spotrebnom a investičnom trhu, čo v podstate znamená prevziať vlastný domáci trh. Budovať ekonomicky silné verejnoprávne fondy pre dlhodobé zabezpečenie sociálnych dôchodkov, ochranu práce, ochranu zdravia, životného prostredia a podobne, s vlastnými príjmami a to hlavne zo zákonného poistenia a zaistenia vlastným majetkom. V záujme zabezpečenia zamestnanosti pre vlastných (domácich) pracovníkov obmedzovať ekonomickú emigráciu a vykorisťovanie cudzej pracovnej sily, čo sa v minulosti stalo nástrojom ekonomického nátlaku na domácich pracovníkov a pôsobí na domácu populáciu spravidla rozkladne. Štát a miestne orgány nemajú dôvod poskytovať akékoľvek (priame a či nepriame) dotácie zo svojich rozpočtov súkromným subjektom. To platí najmä pre hospodárske organizácie, vrátane bánk, ale aj o rôznych „charitách“, ktoré sú často len krytím pre zverejňovanie rôznych celebrít a financovanie samozvaných predstaviteľov. Hlavne v prípade financovania dotácií podnikom je možné (priam nutné) ich kapitalizovať do formy (spolu) vlastníctva s príslušným podielom práv na rozhodovanie o ich činnosti. V daňovom systéme je potrebné zvrátiť doterajšie trendy a prenášať väčšiu váhu na zdanenie príjmov, v rámci toho potom uplatňovať výrazne progresívnejšie zdanenie vysokých a mimoriadnych príjmov. Predovšetkým ak sa jedná o najrôznejšie príjmy z majetku vrátane dedičnej dane. Vo všeobecnosti je možné a nutné uplatniť majetkové priznania (samozrejme nad určitý limit, ktorý by z tejto povinnosti vylúčil všetkých občanov), výsledky ktorého by mohli byť potom využité jednak pre vyšetrovanie závažných trestných činov, ale aj ako podklad pre konfiškáciou zisku a majetkov získaných z podvodov a hospodárskych zločinov všetkého druhu, (v našich podmienkach najmä v privatizačných a reštitučných podvodoch), k úhradám neplatenia daní a zákonného poistenia, alebo napríklad u nevysporiadaných škodách na životnom prostredí.
To všetko a samozrejme celá rada ďalších krokov by účinne obmedzovala vznik nezaslúženého majetku a tým aj politicko-ekonomickej moci ich kapitalistických vlastníkov aj v rámci existujúceho systému.
No nakoniec je potrebné jasné vyjadrenie. Aby bolo možné sa o tieto kroky čo i len pokúsiť, musela by napríklad Česká republika najskôr opäť obnoviť svoju štátnu nezávislosť. Je to potrebné preto, aby mohla opäť sama o sebe rozhodovať. V praxi by to znamenalo vystúpenie z EÚ (namiesto členstva by stačila asociačná zmluva), Rady Európy, NATO a dokonca aj z MMF. Musela by odstúpiť od „zmlúv ochrane investícií“. Kto to ale urobí? Nikto z politikov ani z rôznych bojových „nezávislých“ intelektuálov si na to netrúfa, alebo nemajú ani záujem o tom premýšľať. No a pokiaľ by k tomu aj došlo, tak čo by sa vlastne stalo? Určité príklady takéhoto postupu už predsa poznáme – Srbsko, Irak, Afganistan Líbya. Z ČR by sa v momente stala „diktatúra“ známe porušovaním základných ľudských práv, nastúpilo by „humanitárne bombardovanie“ v záujme záchrany civilistov a hotovo. Nová „kosovská“ provincia by sa potom mohla prikmotriť k susednej „demokratickej“ SRN a potom by konečne táto otravná „kosť v hrdle“ ukončila svoju štátnosť.
Je to priam defetistické (porazenecké). Každý si môže odpovedať sám. No napriek tomu si myslím, že v každom prípade sú také kroky hlavne pre strednú triedu malých krajín bezpodmienečne nutné. Myslím si, že v tejto oblasti je aj priestor pre spájanie záujmov a síl sociálne a patrioticky cítiacich a jednajúcich subjektov, inštitúcií a ľudí. Musia sa od samotného začiatku usilovať o prepojenie sociálnych záujmov s inými tzv. netradičnými spojencami, ktorí preferujú iné, no rovnako dôležité záujmy. Teda národné (české) záujmy o štát, obec a rodinu. Požadujú obnovu našej suverenity, návrat domácich zdrojov do domáceho vlastníctva a teda aj o „oddeformovanie“ českej histórie. Tu sa nejedná výhradne o ciele pravicové, alebo ľavicové, pokiaľ oboje tieto hnutia majú záujem o obnovu a udržanie dôstojného postavenia vlastného národa.
Preto je potrebné usilovať sa o obnovu a šírenie oprávneného národného (českého) neformálneho ale uvedomelého vlastenectva a zároveň aj dôsledne chrániť svoje štátne záujmy. Svet je tvrdý, hlavne ten tzv. Západný. Napriek všetkým ušľachtilým rečiam a sľubom nám zadarmo nikto nič nedá, každý sa v rámci svojich možností snaží a bude snažiť nás len ošklbať a ešte viac podrobiť.
S cenovou bublinou na burzách praskla aj tá slovná, v podobe predpovedí o konci finančnej krízy. Záchranárom z radov politikov a centrálnych bankárov sa podarilo krízu natiahnuť, vykopať jej hlbšie dno, pretransformovať ju na dlhovú a preniesť vyššie náklady na obyvateľov do budúcnosti.