utorok, 23. augusta 2011

História poslednej krízy sa opakuje

 


Euro_peniaze_plameň:DreamstimeJediným rozdielom je druh dlhu: MBS (mortgage-backed securities) v roku 2008 a európska dlhová kríza v roku 2011. A prirodzene, dlhová diera v roku 2011 je väčšia ako tá z roku 2008 – oveľa väčšia. Preto nie je ťažké predpovedať, že stojíme pred ďalšou krízou, i keď, ak by sme chceli byť stopercentne presní, povieme, že „minulá“ kríza sa v podstate neskončila. Príbeh a herci ostávajú rovnakí. Ibaže tento krát – ako všetky úspešné pokračovania filmov – bude finančná kríza, ktorú zažijeme väčšia, dlhšia a bez bailoutov.

Mimochodom, kľúčový rozdiel medzi rokmi 2008 a 2011 spočíva v tom, že tentoraz sa príbeh neskončí happyendom. Vlády Európy a Spojených štátov, rovnako ako ich centrálne banky, už nemajú veľa zbraní, ktoré by mohli použiť v boji s nadchádzajúcou krízou tak, ako tomu bolo v roku 2008 z toho dôvodu, že už všetky použili – jednoducho im došla munícia; menová aj politická.

Teraz, aj v roku 2008 sme mali nesplatiteľné dlhy uprostred krehkého finančného systému. Pred troma rokmi sa jednalo o toxické aktíva, ale tento príbeh dobre poznáme. V roku 2011 máme európsku dlhovú krízu. A rovnako ako mali toxické aktíva z roku 2008 najvyšší rating až do ich úplného kolapsu, to isté môžeme pozorovať aj pri ratingoch dlhopisových trhov európskych krajín. V oboch prípadoch sme potichu akumulovali dlh a poskytovali sme sebe samým falošné vnímanie prosperity, ktoré nás pomaly, ale isto viedlo k súčasným krízam.

V roku 2008 poskytli finančné inštrumenty ako MBS a CDO pre obyvateľov USA ilúziu v tom, že ich domy boli ich súkromné bankomaty, z ktorých si mohli vybrať stále väčšiu a väčšiu hotovosť. Z tohto vývoja profitoval najmä finančný sektor, ktorý umelo zvyšoval rast americkej prosperity, resp. HDP. Na druhej strane, v roku 2011, štátny dlh krajín eurozóny znamenal, že Európania boli presvedčení, že si môžu dovoliť kúpiť všetok importovaný tovar, ktorý chceli a že ich vlády budú schopné zaplatiť všetky sociálne programy, ktoré svojim voličom sľúbili bez toho, že by bolo nutné zvýšiť daňové zaťaženie.

V oboch rokoch, 2008 aj 2011, banky mali priamu i nepriamu expozíciu voči týmto dlhom a práve táto expozícia ohrozuje v súčasnosti celý finančný systém, podobne ako pred troma rokmi. V roku 2008 boli finančnými inštitúciami, ktoré boli priamo vystavené toxickým aktívam, väčšinou americké banky. Ich kapitalizácia závisela od ceny týchto aktív. Keď už bolo jasné, že tieto aktíva sú naozaj „toxické“, banky, ktoré držali tento odpad zistili, že nielenže ich kapitalizácia nie je podľa regulačných pravidiel dostatočná, ale že sú v skutočnosti funkčne insolventné. V roku 2011, finančné inštitúcie, ktoré sú priamo vystavené toxickým aktívam – v tomto prípade sú nimi dlhopisy európskych krajín - sú opäť banky, tento krát väčšinou európske banky: UniCredit, Societe Generale, Dexia. Podobne ako v roku 2008, aj teraz môžu byť tieto aktíva ohodnotené najvyšším ratingom, ale realita je niekde úplne inde. Bankrot niektorej z uvedených európskych bánk by mal ďalekosiahle následky na zvyšok finančného sveta – nebol by to iba problém Európy, tak ako pád Lehman Brothers nebol iba americkou katastrofou.

Avšak skutočným nebezpečenstvom v roku 2011 je nepriama expozícia – to znamená záväzky, ktoré by sa „aktivovali“ v prípade dlhové defaultu. Niečo podobné sme videli aj v roku 2008, kedy AIG a ostatné subjekty, ktoré dovtedy predávali CDS v obrovských objemoch, stáli na pokraji bankrotu. A v súčasnosti je situácia ešte vážnejšia. Už vieme, že napríklad Bank of America má vysokú expozíciu voči derivátom na dlh európskych ekonomík a nikto nevie, ako sú na tom ostatné finančné inštitúcie. A práve to je kľúčová vec. Tak ako v roku 2008, aj teraz je derivátový trh tak neprehľadný, že nedokážeme predpovedať, kto skrachuje predtým ako sa tak stane. Pred troma rokmi nevedelo americké ministerstvo financií o obrovských problémoch AIG ešte týždeň predtým ako spoločnosti hrozil bankrot. Dnes, v roku 2011, i keď máme skúsenosť s tým, aké dôsledky môže mať ignorancia derivátového trhu, neexistujú žiadne mechanizmy pomocou ktorých by sme presne zistili, kto má voči akej triede aktív priamu expozíciu. Politici a centrálni bankári sa z vývoja spred troch rokov vôbec nepoučili; nespravili, dokonca sa ani nepokúsili spraviť finančné trhy transparentnými, aby mohli vidieť odkiaľ kríza prichádza predtým, ako sa na nás úplne zosype. A tak aj naďalej šoférujeme autobus so zaviazanými očami.

Pokračovanie príbehu s názvom kríza bude mať oveľa dramatickejší príbeh ako jej predchádzajúci diel v roku 2008. Celkový dlh krajín PIIGS predstavuje približne €3,1 bilióna. To je 20% HDP celej eurozóny – a to je iba dlh piatich krajín. Do úvahy neberieme Francúzsko, Belgicko alebo Veľkú Britániu, ktoré by toto číslo razom zdvojnásobili. Porovnajme to s rokom 2008, kedy sa toxické aktíva, ktoré Fed skúpil, rovnali zhruba $1,5 biliónom, čo je približne 11,5% amerického HDP z roku 2008. Inými slovami, terajšia situácia je minimálne dvakrát tak vážna ako v roku 2008 a za istých okolností môže byť ešte oveľa vážnejšia.

V roku 2008, pád Lehman Brothers bol spúšťačom krachu, ale nebola to príčina globálnej finančnej krízy. Štrukturálna slabosť finančného systému existovala už aj pred pádom tejto investičnej banky, ktorý iba postrčil globálny finančný systém na pokraj pomyseľného útesu. Dnes čakáme na podobnú udalosť, ktorá to všetko „odpáli“.

V roku 2008, kedy všetky akciové trhy padali a banky svetových mien sa obávali o svoju existenciu, kde všetci umiestnili svoje peniaze? Čo bolo „safe haven“? Americké dlhopisy. Útek k nim bol tak obrovský, že dosiahli negatívny výnos, ak zoberieme do úvahy infláciu. Dlhopisy sú tradičným americkým bezpečným prístavom. Ale toto nie je americká kríza – toto je európska kríza, ktorá bude mať katastrofické následky v USA, ale epicentrom bude Európa. A čo je bezpečným prístavom v Európe? Zlato. Skutočne, dlhopisy európskych štátov nikdy neboli považované za safe haven z jednoduchého dôvodu, a síce, že v Európe máme historické skúsenosti s haircutmi, alebo priamymi bankrotmi jednotlivých krajín. Keďže to bude európska dlhová kríza, ktorá sa rozšíri po celom svete, bankári a správcovia aktív stiahnu svoju hotovosť – eurá – zo všetkého, čo považujú za rizikové. Európski finančníci očividne nemôžu predať svoje aktíva a nakúpiť americké dlhopisy so svojim eurami a určite ich nepoužijú na nákup európskych dlhopisov, ktoré sú hlavným zdrojom súčasnej paniky. Preto je rozumné predpokladať, že ak v Európe budeme svedkami podobnej udalosti, akou bol krach Lehmanov, aktívom, ktoré najviac získa bude zlato, ktoré je v Európe tradične považované za bezpečný úkryt tak ako Američania považujú dlhopisy za svoje bezpečné útočisko.

http://finweb.hnonline.sk/c1-52647130-historia-poslednej-krizy-sa-opakuje-span-class-koment-komentar-span

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára